Augustín Marián Huska
Zošit inteligenčného samizdátu |
 |
|
475-ZIS Administrácia stránky: www.augustinmarianhuska.wbl.sk +++ ZOŠITY INTELIGENČNÉHO SAMIZADATU (ZIS), Občasník pre kultiváciu spoločenského vedomia: Pre diskusný kruh občianskeho združenia VOSPOLNOSŤ a pre okruh adresátov ZIS spracúva A. M. Huska (amhuska@gmail.com) Zošit č. 76/2012: TÉZOVITÉ SPOMIENKY NA OKOLNOSTI VZNIKANIA 2. SR (k 20.výročiu) Tieto spomienky sú subjektívnym pohľadom pamätníka i účastníka obnovovania štátnosti. Preto sú vedené v prvej osobe – ako osobná výpoveď. Napriek tomu je nesporné, že štátotvorný proces je výraz objektívneho kolektívneho dozrievania so svojím emočným nábojom seburčovacieho práva národa na vlastný štát. Realizuje sa vždy v určitom prevládajúcom silovom poli, v ktorom zotrvačné sily tento vývoj hatia a inovačné sily ho zas podporujú. Väčšinou má tento „vymaňujúci“ pohyb svojich krstných otcov, promótorov , ale aj „advokátov diaboli“ – alebo ako by povedal Konštantín-Cyril – svojich „nepriaznikov“. Ako každý uvedomovací proces má svoju vertikálnu i horizontálnu os. Aj v stredoeurópskom priestore bolo vidno ako sa v ňom zo všetkých svetových strán križovali protismerné civilizačné prúdenia a protismerné teritoriálne záujmy. Po vertikále sa dotýkal jednak fyzického a jednak reflexívne („metafyzického“) bytia v štruktúrovaných hierarchiách. V horizontále sa tento uvedomovací proces rozrôznil (diverzifikoval) po rodoch, kmeňoch, národoch a rasách. Prekríženie vertikály a horizontály vytvorilo nad každým priestorom „osový kríž“, ktorý takto aj náš priestor zahrnul do známych svetových strán Západu, Východu, Severu a Juhu. Z nášho subjektívneho vnímania sme boli v „kvázi strede“, ale vždy len na periférii moci. Totiž nemýľme sa. Neboli sme „pupkom sveta“. Striedavo boli sme perifériou Západu, Severu, Východu a Juhu. Je zaujímavé, že čo do osídlenia sa v „jadre“ tento stredoeurópsky priestor sotva menil. Odhalila a potvrdila to najnovšia genetická analýza DNA, ktorá preukázala vysokú kontinuitu genetickej identity súčasných žijúcich generácii s fosílnymi zvyškami predkov. V skratke pripomínam, že genetický substrát súčasných slovenských populácií vykazuje až 84 % zhodu s fosíliami v horizonte 20 až 50 tisíc rokov (V. Ferák, lit. 1)). Novší európsky výskum y-chromozomu DNA vykazuje pre Slovensko 42 % zhodu haploskupiny R1a a to až do horizontu neolitu pred 8 tisíc rokmi (Európsky report, lit.2). Poznamenávam, že haploskupina R1a má protoslovanské etnické korene. Bez vchádzania do podrobností poznamenávam, že R1b má protokeltorímskogermánske korene a že na Slovensku participuje 23 % a N1c1 má protomďarské korene a na Slovensku participuje 0,5 %. V Maďarsku má haploskupina R1a 32 % participáciu a N1c1 má 1 % participáciu. Karpatským oblúkom a pridunajskými mokraďami sa teda valila po ustálených trasách tiahnuca zver, tiahnuci lovci, či tiahnuci pastieri a lúpežní nomádi, ale jadro plebsu po tisícročia potvrdzovalo neotrasiteľné kontinuum genetickej a etnogenetickej identity ľudského osídlenia. Neolit (8 tisíc r.) ešte túto tendenciu zosilnil. Nie je to úžasný evolučný kontext? Nuž, ale práve vstupujeme do 20 výročia vznikania 2. SR a preto sa ako pamätník sústredím na štátotvorné zrenie Slovenska v 20. storočí a na jeho vyústenie pri príprave a vytváraní druhej Slovenskej republiky v r. 1992-1993. 20. výročie je dôvodom nie len pre retrospektívny ale aj prospektívny telegrafický pohľad. Pomocou vybraných tézovitých spomienok, chcem zdôrazniť, že dozrievanie slovenskej štátnosti počas dvadsiateho storočia bolo úhybné (lavíračné), postupné (graduálne) a umierňujúce (minimalizujúce) silové prostriedky (lit.3, a, b, c,). Slovenské teritórium vždy bolo – ako v trpkej rúfusovskej metafore – „na jedálničku svojich susedov“. Naše kolektívne správanie sa však snažilo, snaží a dúfam, že aj bude snažiť presadzovať najmä mäkkou silou (bez krvi). Hoci sprostredkúvam subjektívny pohľad, predsa tento vychádza z objektívnych názorov, že v minulom storočí po každej radikálnej zmene veľmocenských sfér vplyvu nasledovala mohutná emancipačná (sebaurčujúca) vlna. Tak koncom prvej svetovej vojny bola proklamovaná Wilsonova doktrína o sebaurčujúcom práve národov na vlastnú štátnosť a zmizla rakúsko-uhorská monarchia i redukovalo sa nemecko-pruské cisárstvo a redukovalo i zmenilo sa cárske samoderžavie. Sebaurčovacie právo bolo realizované v Európe diferencovane. Na severe Európy (na Baltiku) bolo realizované úplne (Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko) a v strednej a južnej Európe iba derivovane (spoločný štát Čechov a Slovákov, a spoločné kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov). V predohre druhej svetovej vojny síce slovenská reprezentácia bola vohnaná urýchliť štátotvorný proces pomocou prvej novodobej štátnosti, ale táto štátnosť stačila len na šesťročné vyhnutie sa ďalšej parcelizácii Slovenska a umožnila začať sa učiť ako byť životaschopným „gazdom“ vlastnej štátnosti. Korene druhej svetovej vojny boli poznačené revanšistickým atavizmom porazených z prvej svetovej vojny, ale urýchlila ich prvá svetová kríza 1929-1933. Revanšistom sa síce v prvej polovici vojny darilo uzurpáciou „korigovať“ silové pole, ale spojenci nakoniec rozhodli nie len o obnoveni tzv. predvojnového status quo ale ako „víťazi“ rozdelili si veľmocenské sféry do dvoch blokov a tak „zavarili“ na tzv. prvú svetovú studenú vojnu. Po obdivuhodnom (antikatastrofickom) skončení studenej vojny však prišla druhá vlna štátneho sebaurčenia národov. Na Baltiku, na Kaukaze a na Balkáne sa to riešilo krvavo a v strednej Európe vytvorením dvoch paralelných štátov, bez kvapky krvi, pokojne. Práve v Strednej Európe sme vlastne dobiehali severovýchodný a juhovýchodný vývoj, avšak v snahe vyhnúť sa krvavým skúsenostiam, hľadali sme a našli konsenzus o rozvoľnení tzv. spoločnej štátnosti tak medzi dovtedy dominujúcimi českými a emancipujúcimi sa slovenskými partnermi. Ako pamätník i účastník tohto procesu v týchto skratkovitých tézach nechcem tvoriť mytológiu o idylickom paralelnom rozchode. Mal svoje slabé i silné stránky a na niektoré z nich laborujeme aj po dvadsiatych rokoch. Spomienky na slovenskú taktiku „avizovať sebaurčujúce ciele“ a tak urýchliť ich dosiahnutie Česká taktika už od predminulého storočia bola taká, že tzv. germánskemu tlaku sa rozhodli čeliť svojím „východným rozpínaním“. Tak sa zrodila „hra pomoci staršieho brata mladšiemu bratovi“. Táto dvojhra mala budiť zdanie, že spojením budú oba silnejší. „Spojenie“ je však vždy fúziou, alebo asimiláciou. „Mladočesi“ i „Staročesi“ si to najprv vyskúšali etnickou asimiláciou Moravského Slovácka a potom si „trúfali“ aj na „Uhorské Slovácko“. Za teritoriálnym rozpínaním cez hranice „českých zemí“ bola snaha aby neostali len v geografickej pasci „českej kotliny“ obkolesenej nemeckým živlom. Môžeme chápať české existenčné obavy, ale kvôli nim sa nemôžeme vzdať vlastnej existencie. Hra tzv. lokálneho „staršieho brata“ (dominujúceho) a lokálneho „mladšieho brata“ (submisívneho) nie je pochopiteľne zábavná „partička“. Každý z hráčov tejto dvojhry mal svoje „tromfy v rukáve“. Slovenskí vlastenci už poznali fintu o „československom národe“ i o „utužovaní česko-slovenskej vzájomnosti“. Nemohli sme premeškať emancipačnú vlnu. Usúdiac, že emancipačný cieľ VPN v prvých voľbách bol najpríťažlivejší, tak platforma „Za demokratické Slovensko“, ktorá sa stala politickým hnutím osvojila si hlavný cieľ VPN, aby „Slovensko sa stalo medzinárodnoprávnym subjektom“ a avizovala ďalšie kroky. Prešli sme od „skrytých tromfov“ na „vyloženie kariet na stôl“. V HZDS rozdelili sme cieľ na rad postupových krokov, tak aby aj na Slovensku, aj v Česku sa „krokovanie“ prispôsobilo adaptívnym schopnostiam jednak slovenskej, jednak českej spoločnosti. Václav Havel pozval svetovú autoritu ústavného práva – Čechoameričana židovského pôvodu profesora Erica Steina z Wisconsinu, aby pomohol vytvoriť novú „trojjedinú ústavu“ Česko-Slovenska. Profesor E. Stein dva roky v Prahe študoval ústavný i politický vývoj a nakoniec odmietol nesplniteľnú úlohu. Stein bol neobyčajne čestná a humánna osobnosť. Vo svojej knihe o rozpade Česko-Slovenska zhrnul masív objektívnych údajov a zdokumentoval skrivodlivosť Čechov voči Slovákom i keď Čechom pôvodne „fandil“. Celú štvrtinu jeho knihy tvoria poznámkové dôkazy o krivdách spôsobených Slovensku. Vrele odporúčam prečítať si jeho knihu i vysvetľovací aparát v prílohe (lit. 4). Pre nás je zadosťučiňujúce, že ponuku HZDS v r. 1992 považoval E. Stein za jedinečnú otvorenú „cestovnú mapu“ pokojného štátotvorného vývoja Slovenska a Česka. Naša ponuka naozaj tak znela: Najprv v SNR prijmeme Deklaráciu zvrchovanosti“, potom v SNR prijme Ústavu Slovenskej republiky“ a potom vyzveme českých partnerov, aby obe zvrchované republiky prijali dohodu o vzájomnej medzištátnej súčinnosti. Nepolepšiteľní „čechoslovakisti“ stále omieľajú, že išlo o vierolomnosť zo strany slovenských patriotov. Ale zabúdajú, že sami české zákonodarné a exekutívne orgány v tzv. tajnom režime už v r. 1990 zadali, neskôr prerokovali a schválili tzv. krízový scenár (známy plán B) o príprave, vykonaní a zabezpečení českej separácie od Slovenska, ak slovenská reprezentácia nebude ochotná akceptovať podmienky, ktoré sú prijateľné Česku. Vyše 40 ročné vymývanie mozgov pochopiteľne zanechalo stopy na „váhavom“ zobúdzaní ducha slovenského štátneho sebavedomia. Neoceniteľnú úlohu zohral slovenský exil nie len pripomínaním cudzine že aj Slovensko musí mať právo na „štátne sebaurčenie“, ale aj posmeľovaním slovenskej spoločnosti. Pochopiteľne na Slovensku boli aj politické prúdy, ktoré zotrvačne si osvojili „poddanský syndróm“ a mysleli si že nevládzeme byť „sami sebe pánmi“. Dokonca aj teraz masové média do úmoru vysielajú jarmočno-zábavné „seriály“ pod heslom Česko Slovenska. Majitelia médií, nie len zobúdzajú „slovenskú nostalgiu“ za „československým chomútom“, ale cez „podkultúrne“ seriály rozptyľujú nespokojnosť na Slovensku i v Česku z dôsledkov svetovej krízy. Pochopiteľne aj u nás, aj v západnom exile boli politické zoskupenia, ktoré chceli slovenskú štátnosť hneď a za akýchkoľvek okolností. Majú legitímne právo predkladať takúto víziu, ale doteraz si myslím, že obnovenie slovenskej štátnosti by sa nebolo dosiahlo tak rýchlo a tak nenásilne. Prialo nám aj zriedkavé veľmocenské vákuum, kde jedna veľmoc odchádzala riešiť svoje krehké vnútorné problémy (Rusko) a novo prichádzajúce európske veľmoci a svetová superveľmoc (USA) sa ešte nedohodli o rozdelení sfér vplyvu. Musíme sa vzájomne koexistenčne akceptovať a hlavne viesť nepretržitý dialóg o celoslovenskej koexistenčnej stratégii, o doktríne, a taktike SR. Tento dialóg musí zahrnúť aj najnovšie skúsenosti so zvládavaním kríz. Súčasťou spomienok musí byť však aj spôsobilosť sebareflexie a sebakritiky, lebo nie všetko sa vydarilo. Krízu nevyvolala slovenská štátnosť, ale nenásytnosť globálnych elít. Treba nám však poznať naše i zahraničné „slabé“ a „silné“ stránky a treba poznať aj „úspešne“ a „neúspešné“ využívanie vedy, kultúry a ekonomiky. Musíme si uvedomiť, že v nás i v európskom a svetovom prostredí pôsobia aj „vrodené“ (dedičné) kladné a záporné sklony (predispozície). Nerobme si veľké ilúzie ani o sebe, ani o európskom a svetovom prostredí. Práve mám 83 rokov a teda v sebe reflektujem aj mladícku, aj zrelú, aj stareckú skúsenosť. Ani na chvíľu nechcem budiť zdanie „stále múdrejšieho starca“. Ako vedec-výskumník viem, že všade prebieha neodvratná telesná i inteligenčná entropia a všetci sa musíme zmieriť s tuzemskými limitami bytia. Avšak vieme, že sme súčasťou nie len fyzického bytia, ale aj metafyzického bytia, ktoré prekračuje tieto limity tak v individuálnom ako v kolektívnom, v národnom , v štátno-spoločenskom vedomí a v „nadvedomí“. Ľudské vedomie má široké rozpätie vrátane svojej horizontály i vertikály. Vyrástol som v dolnoliptovskom vlasteneckom prostredí a toto určilo štartovacie parametre moje osobnej cesty. Ako dieťa som zažil improvizačný vznik prvého Slovenského štátu, ktorý zachránil územne okyptené Slovensko pred jeho parcelizáciou medzi susedov . Vnímal som ako „dorastenec“ šikovné lavíračné kroky vtedajšieho slovenského štátneho „krízizis manažmentu“. Myslím si, že aj dnešní politici a uvedomelí vlasteneckí občania musia sa učiť, ako lavírovať v krízovom prostredí superveľmoci, veľmocí i malých štátnych mocí. Moja skúsenosť aj v dospelosti, ako analytického a porovnávajúceho vedca ma utvrdila v dvoch neoddeliteľných pilieroch koexistenčného prežívania a to je národnokultúrna identita a duchovné (kresťanské) zakotvenie v hľadaní zmyslu bytia i s nádejou možnosti konečného splynutia tohto bytia s virtuálnym (metafyzickým) zmyslom bytia. Toto „kráčanie“ (putovanie časom a priestorom) musí nás povzniesť z gravitačného poľa iba animálnych inštinktov. Na druhej strane práve limitnosť tejto planéty nás núti akceptovať aj ekologický pilier, aby sme vďaka predkom preniesli ich génový substrát do dneška a aby sme nezabudli na potomkov, ktorí tiež chcú preniesť posolstvo predkov svojim potomkom bez zruinovania slovenského štátu, Európy a planéty. Počas vedeckého výskumu som mal medzi iným možnosť porovnávať vývoj hospodárstiev tzv. malých 5 ázijských tigrov (Hongkongu, Tajvanu, Singapuru, Malajzie a Južnej Kórei) a vývoj tzv. japonského hospodárskeho zázraku po zničujúcej vojne. Porovnania ukázali, že tieto dynamické spoločnosti dokázali nie len stráviť v sebe najmodernejší vývoj vedy, ale dokázali ho umne spojiť so svojimi národnokultúrnymi i mravno-duchovnými (vrodenými) špecifikami. Zároveň som postihol, že vo všetkých spoločenstvách sú síce diferencované spôsobilosti adaptívneho osvojenia efektívnych technológii, ale aj „temné predispozície“ (vrodenosti) k uzurpácii a parazitizmu . Na šťastie sme „vlastníkmi“ aj „svetlých predispozícií“ k žičlivosti, kooperatívnosti a solidarite. Boli mnohé spoločenstvá aj múdrejúce, aj mocnejúce, ale keď prestali strážiť svoje „temné predispozície“ tak sa urýchlene ocitli na úpadkovej krivke svojho životného cyklu. Poznamenávam, že do roku 1989 som nebol v žiadnej strane a dokonca počas „zostreného triedneho boja“ som pre otcovo uväznenie musel opustiť vysokoškolské štúdium a na skoro dva a pol roka som sa ocitol ako „vojak-pétépák“ v uhoľnej bani na Ostravsku a získal som „výučný list baníka“. Potom som diaľkovo vyštudoval a pracoval vo výskume. Keďže koncom roku 1989 som bol zvolený za spolupredsedu štrajkového výboru v mojom ústave tak som sa dostal do Koordinačného centra VPN, kde som pomáhal v tzv. programovom výbore na vytvorení spomínaného prvého volebného programu VPN v r. 1990 („Šanca pre Slovensko“). Do programu som presadil tézu Romana Zelenaya o spomínanej požiadavke „medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska“. Túto požiadavku som spolu so Slovom Kočtúchom a Ivanom Laluhom presadil aj do programu HZDS na Programovom sneme s doplnkom, že odmietame „federatívny spoločný štát“, lebo vytvára tzv. prečíslenie českých a federálnych funkcií nad slovenskými (2:1). Pri rokovaní som argumentoval, že na súčinnosť dvoch zvrchovaných netreba ešte tretieho (federáciu). Naozaj sme ponúkli - slovami E. Steina – „cestovnú mapu“ ako nahradiť „spoločný štát“ „súštátim“ dvoch zvrchovaných republík. Ako podpredseda hnutia som sa zúčastnil slovensko-českých rokovaní. Prehlasujem, že počas rokovaní všetci stáli členovia slovenskej delegácie na čele s Mečiarom ako predsedom a Kňažkom, Kováčom a Húskom ako podpredsedami sme vydržali a nedezertovali zo štátotvorného finále. Podobne sa správali aj Čič, Filkus, Gašparovič, Laluha a Moravčík (ako viac ráz privolaní odborníci na rokovania). Neskôr síce došlo v HZDS k opakovanému politickému rozvoľneniu a „rozkmotreniu“, ale línia obnovenia slovenskej štátnosti sa zachovala, aj keď bohužiaľ doteraz sa nepodarilo vytvoriť ucelenú komplexnú štátnu doktrínu a najmä sa nepodarilo počas tzv. trhovej transformácie uchovať strategický potenciál vo verejnom spravovaní. Práca slovenskej delegácie by nebola tak úspešná, keby predtým aj slovenským exilom, aj domácim účinkovaním neboli slovenskí rozmanití vlastenci „preorali národa roľu dedičnú“ na novú „sejbu“. Tézy o subjektívnom videní možných perspektív slovenskej štátnosti v postkrízovom období. Pochopiteľne všetci sme vedeli, že po studenej vojne sa nestratia zo sveta ekonomické záujmy jednotlivcov, korporácií, štátov a superštátov. Tieto „záujmy“ vyjadrujú – medzi iným - vrodený egoizmus, hoci sú „zabalené“ do rôznych doktrinálnych lákavých balení. Už za prvé 2 roky fungovania tzv. federálnej reformy (1990-1991) sme pocítili, že pod „kepeňom jednotného trhového priestoru federácie“ sa skrýva český záujem, pochopiteľne na úkor slabšieho. Aj všetky „recepty“ Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky tlačili, aby sme pri privatizácii „sa otvorili“ svetovému trhu. Zrútením RVHP Slovensko stratilo odbytový priestor a Havel sa vzdal slovenského zbrojného priemyslu šmahom ruky. Všetky tzv. postsocialistické štáty (okrem Severnej Kórei) sa napokon museli prispôsobiť tzv. globálnym „hráčom trhu“. Dobre sme poznali príznaky straty schopnosti „rozšírenej reprodukcie kapitálu“ vo východnom bloku po tzv. prvom ropnom šoku (1973). Všetky štáty východného bloku odvtedy museli „plánovito“ budovať rozvojové investície nie cez štátne dotácie, ale cez naplánované uzavretie investičných úverov podnikmi a združeniami, teda „na dlh“. Dva roky predtým však USA prestali byť veriteľskou veľmocou a stali sa „dlžníckou“ veľmocou. Verejnosť vedela, že Nixon vystúpiac z tzv. Bretton-woodskych dohôd zrušil krytie dolára zlatom a prešiel na tzv. plávajúci kurz. Nevedeli sme, že to bol vlastne prvý globálny liberalizačný akt, ktorý sa stal zárodkom „toxikovaných cenín a ich derivátov“. Vznikali a rástli „špekulačné bubliny“, ktoré vlastne položil základy neregulovaného trhu a nadvláde superkonzumizmu. Ďalšie deregulácie uskutočnené za Reagana, Clintona a Busha-juniora neúprosne viedli k tomu, že superkonzumistická bublina“ ceninovej ekonomiky začala praskať už na svetovej úrovni. Väčšinu sveta okúzlil antikatastrofický koniec studenej vojny. Bol to naozaj humanistický altruizmus, ktorý dohodou Busha-seniora a Gorbačova na Malte neumožnil „radikálnym generálom“ siahať na červené tlačidlá „jadrových kufríkov“. Ale víťazný blok neokonzervatívcov a neoliberálov spustil špekulačnú špirálu, ktorá globálnymi kolapsami potvrdila, že aj neregulovaný superkonzumizmus sa stáva tak isto výbehovým modelom, ako sa stal pred 20. rokmi dirigistický komunizmus. Dnes to už vieme, čo je to kríza cenín, kríza Eura a kríza všeobecného ekvivalentu. Na obranu proti inváznemu rozvratu sa v celej ľudskej histórii budovali obranné valy (Limes Románum, Čínsky múr, Hadrianov val, Atlantický val, berlínsky múr a pod.) všetky buď zlyhali alebo sa stali turistickou atrakciou. Z kybernetiky, synergetiky a generujúceho modelovania vieme, že budovanie monolitov a gigantov je bezperspektívne. Stavebná statika hovorí, že stabilitu konštrukcie neudrží monolit, ale dilatované štruktúry, kde modulové časti majú potrebnú vyrovnávaciu voľnosť. Sme síce uprostred krízy a musíme prijímať mimoriadne, často aj centralizačné opatrenia, ale vždy len ako dočasné. Pokusy zachraňovať krízou zmietanú EÚ a Eurozónu zmonolitnením, premenou súručenstva národných štátov na superštát (na Spojené štáty európske) podomlieva stabilitu Európy. SR je malý štát závislý na kooperácii s vonkajším prostredím. Inými slovami povedané musíme sa realistický cítiť vazalom silových pomerov v priestore, v ktorom koexistujeme. Musíme však avizovať aj veľkým aj malým partnerom, že na limitnej planéte nemôže fungovať bezlimitný vývoj, že giganzizmus už evolúcia vylúčila zo svojho portfólia, že centralizmus a koncentrovanie moci kolabuje. Že v zložitých systémoch prežívajú len tie ktoré preferujú tzv. dislokovanú inteligenciu. Veď mocní tohto sveta cez svojich expertov poznajú tzv. závery Kondratievovskych cyklov rastu, ktoré sa vo vrchole cyklu neriaditeľne rozkmitajú, poznajú Prigoginove modely agonických priebehov, Wallersteinových rozpadov a Taitnerových kolapsov zložitých systémov. Musíme zrejme podporiť mimoriadne opatrenia aj centralizačno-federalistického typu, ale iba ako deklarovane dočasné, ako určené pre režim krízového manažmentu. Bruselocentristom treba pripomenúť napríklad publikované závery geopolitiky USA. USA majú v početných svojich scenároch, doktrínach a modeloch zásadu, že premena Európy na superštát musí ich viesť k tomu aby takýto útvar zaradili medzi svoju hrozbu (rivala), ktorá ohrozuje USA a teda musia použiť prostriedky na zoslabenie tohto rivala. Masmediálne šumy zakrývajú podstatu, že federalizácia EÚ je centralizáciou a koncentráciou a že okolie mimo EÚ sa bude takto k tomu správať. Všetky pokusy zmonolitniť EÚ do SŠE sú aj vnútornou , aj vonkajšou hrozbou. Ak sa takto slovenskí politici pokúsia hovoriť s európskymi politikmi, tak sa ukáže, že postoje Merkelovej i Hollanda sú modifikovateľné. Europoslanec Kozlík výstižné charakterizoval centralizačné tendencie: „EÚ smeruje ku kolektivizácii dlhov cez euroval a k individualizácii dôsledkov cez kontrolu rozpočtov“. Kozlík za tejto situácie vyzýva aby sa SR pridala k Fínsku a Holandsku a tak zablokovali finančnú samoobsluhu zadlžených krajín. To bude treba robiť rozvážne a opatrne, lebo SR si nemôže pri svojej exportnej závislosti veľa sa vzďaľovať od jadra dynamiky – Nemecka. Radšej presviedčajme aj Nemecko, aby sa v EÚ a v eurozóne pripustili dočasne dilatované dvojaké, trojaké a mnohoraké európske súčinnosti vrátane paralelných mien. Ak sa neprijme dočasná paralelita, tak sa riskuje úplný rozval a boj všetkých proti všetkým. SR má byť relatívne blízko najviac úspešného Nemecka. Ale aj Nemecko musíme presviedčať, že len tak sa dá redukovať plytvavosť, keď nastúpime inovačnú cestu miniaturizácie hmotno-energetických technológii a tie sú v priamom rozpore s gigantizmom, koncentráciou, centralizmom a federalizmom. Konfederatívna Európa je mierová Európa. O tú predsa ide aj Nemcom, aj nám. Toto musia vedieť vysvetľovať naši politici v EÚ, v Bruseli a v Berlíne. Veď aj teraz exitujú paralelne a provizórne rýchlosti vývoja, i meny v mnohých sférach sveta. Aj v Európe, aj v USA sú paralelné a provizórne meny a premosťujúco fungujú. Prestaňme panikársky omieľať prežité doktríny. Začnime lokálne i centrálne liečiť, revitalizovať SR a solidárne hľadať spojenectvo v EÚ pri krízovej terapii, na princípe demokracie, konfederalizmu a solidarity. Čas sa kráti. Solidarizujme sa všetci vlasteneckí občania SR (teda aj Slováci a aj slovenské menšiny) a pomáhajme aj dialógom aj vlastnou terapiou zachraňovať jednak SR, jednak EÚ, a jednak svet. Všetci sme koexistenčnými vazalmi tejto planéty, ale nemusíme byť lokajmi. Dosiahli sme štátny reparát. Vytvorili sme totiž druhú Slovenskú republiku a pri všetkých trampotách a patáliách sa táto republika dožila dvadsiateho výročia. Bolo by lepšie spomínať pri plnších, ako pri prázdnejších sýpkach, ale horšie je vegetovať pri cudzích sýpkach. Keď sme dokázali vytvoriť druhú pluralistickú slovenskú štátnosť, tak dokážme jej dať aj „druhý dych“ revitalizačnou terapiou. Zjednoťme sa pri záchranných prácach – sme to dlžní našim predkom i svetu, ktorý potrebuje pomocníkov a nie lokajov. Pomôže nám aj Prozreteľnosť. Literatúra.: 1) Ferák, Vl.: Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie., (hlavný referát na podujatí CVTI SR), február 2009., 2) Distribution of European Y-chromozome DNA (Y-DNA)- halogroup percentage, http://www.eupedia.com/european y-dna haplogroups/it/ml., 2010., 3) Húska, A. M.: a) Svedectvo o štátotvornom príbehu., (kniha), SCM Bratislava, 2006., b) Spomienky jedného z pamätníkov hľadania stratégie pre obnovenie slovenskej štátnosti (referát na konferencii PanSÚ k 20. Výročiu 2. SR – 8. 9. 2012, Bratislava (pozri Zborník) , c) Spomienky na „cestovnú mapu“ obnovenia slovenskej štátnosti, Zborník spomienok edične pripravený Mgr. Romanom Michelkom), Bratislava, 2012 4) Stein, E.: Česko-Slovensko, Konflikt-Roztržka-Rozpad, Academia, Praha 2000 (USA 1999)., Poznámka: Po prečítaní Zošitu recyklujte ho u svojich známych a odporúčajte im vyhľadať tento text na internetovej stránke: www.augustinmarianhuska.wbl.sk |
