Založiť webovú stránku alebo eShop
 

Augustín Marián Huska

Čínsky fenomén

294ZIS                                                 Internetová stránka : www.augustinmarianhuska.wbl.sk
ZOŠITY INTELIGENČNÉHO SAMIZDATU, občasník pre kultiváciu spoločenského vedomia: Prediskusný kruh občianskeho združenia VOSPOLNOSŤ spracúva A. M. Húska(amhuska@mail.com)
Prehľad vydaných zošitov: 1/2003 Šesť človekotvornych princípov, 2/2003 Rastúca vzácnosť práce a pracovitosti, 3/2003 Príčiny a podoby spoločenskej pasivity, 4/2003 Poznanie ako recyklácia spoločenského bytia, 5/2003 Šokové prejavy antihumanizmu, 6/2004 Čakajú nás medzicivilizačné katastrofy? 7/2004 Globálny energetický hlad, 8/2004 Aktuálna inteligenčná hygiene, 9/2005, Slovenské štátne vedomie a sebavedomie, 10/2005 Kapitálový trh v ére tekutej modernity, 11/2005 Chorobopis komplexného odcudzenia, 12/2005 Osobné auto –relikt ťažkého kapitalizmu,13/2005 Evolučná sociogenéza, 14/2002005 Agrokomplex v podmienkach ranného postnovoveku, 15/2006 Typológia nobility a elít v slovenskom priestore, 16/2006 Strategické mantinely medzinárodnej súčinnosti malých, 17/2006 Súčinnosť inštinktívnej a reflexívnej štruktúry človeka, 18/2006 Kultúrna katastrofa a jej postnovoveká podoba, 19/2006 Vazalská renta na Slovensku včera, dnes, zajtra, 20/2006 Agrokomplex pri prekonávaní energetického hladu, 21/2006 Politické krajnosti postnovoveku, 22/2006 Typológia možných budúcností EÚ, 23/2007 Altruizmus ako záchranná idea ľudskosti, 24/2007 Kolotoč víťazov a porazených, 25/2007 Korene menejcennosti ,a nadradenosti, 26/2007 Nezreteľnosť rozhrania moci ma sily, 27-28/2008 Sebareflexia zlyhaní v 20. storočí, 29-30/2008 Mechanizmus dominačnej konjunktúry v 20. storočí, 31-32/2008 Neoliberálna doktrína vákuovania ľudského vedomia, 33/2008 Internetová vojna ako súčasť psychologickej vojny, 34/2008 Šiesty rok v službách zvyšovania inteligenčnej kondície, 35/2008 anatómia etnického a etického odcudzenia, 36-37/2008 Súbeh ľudských zlyhaní v postnovoveku, 38-39/2008 Ľudské vedomie a jeho vnímanie sveta, 40-41/2008 Typológia postavenia vedúcich a talentov, 42-43/2008 Svet na hrane (zamyslenie sa nad ruinami konzumného zázraku), 44/2009 Rekordná dlhovekosť slovenskej identity, 45/2009 Pitevný nález neregulovaného turbokapitalizmuá, 46-47/2009 Čo bude po turbokapitalizme? 48-49/2009 Krízam sa vzdoruje sebareflexiou, 50/2009 Poznávacia trojčlenka, 51-52/2009 Alternatívy slovenského oživovania, 53-54-55-56/2010 Slovenské pohľady na prognózy sveta v 21. storočí, 57/2010 Nedajme sa zhavranieť (ani voľbami), 58-59/2010 Poučenie z dvoch kníh o ľudských kolapsoch, 60/2010 Čínsky fenomén.
Zošit č. 60/2010 ČÍNSKY FENOMÉN
To čo psychológovia a sociológovia nazývajú sebastrednosťou je vlastne pudovým  egocentrizmom. Týmto  príznačným pozorovacím postojom trpeli už všetky ranné civilizácie a pravdu povedané trpia na to aj súčasné civilizácie. Veď len si spomeňme ako sme zvykli nazývať posledné enklávy ranných lovcov a zberačov plodov – divochmi a primitívmi. Nuž, nečudo, že aj ranné stredomorské a blízkovýchodné civilizácie sami seba považovali za kolísky  civilizovanosti, vzdelanosti a kultivovanosti. Tomuto uhľu pohľadu sa teda  nevyhli ani staroegyptské, ani mezopotámske, ani helénske a ani latinské civilizácie. Dokonca starý Gréci zaviedli úzus, že len oni sú stredobodom ľudskosti a všetci ostatní boli barbari a ich priestory boli jednoducho označené babarikami. Podobne sa k svojmu menej civilizovanému okoliu správali aj ranné čínske civilizácie. Pochopiteľne čínske civilizácie sa do pozoruhodných kultivačných výkonov dostali tiež už v staroveku, teda pred sceľujúcim vytvorením celočínskeho štátneho útvaru. Zjav egocentrizmu je teda všeobecný a korení fylogenetický v inštinktívnej pamäti (Lit.1., Lit.5). Preto aj čínski “vedomci” považovali priestor v povodí Žltej rieky za stred sveta aštátneútvary , ktorévtomtopriestorenavzájomsúperili o moc avplyvsanazývali kráľovstvami stredu sveta. Pochopiteľneajvíťaziacaústrednáčínskamocnosťsanazývala Ríšou stredu ajejvládca syn nebies - cisár. V priebehu času dostávala ďalšie prídomky vznešenosti ako ríša nebeského draka apod.
V tomto zošite sa sústredíme na podoby vývoja čínskeho vkladu do civilizačného rozvoja avšak v kontexte vývoja zoberieme do ohľadu aj možné súčinnostné pôsobenia Západu a Východu. Pretože celá biogenéza a v nej rodiaca sa antropogenéza sa  evolučnéformuje v  tvrdom súťaživom prostredí, tak všetky formotvorne procesy hominizácie (poľudšťovania) niesli tieto tvrdé znaky konkurencie a konfrontácie. Inými slovami povedané – celá výmena látok medzi prírodným prostredím a poľudšťujúcimi sa štruktúrami i vnútri ľudských štruktúr (celý tzv. antropologický metabolizmus) bolspojenýstzv. vynucovacou(zmocňujúcousa) technológiou. Treba však zdôrazniť, že “výmena látok” sa nediala len uzurpačne. Súčasný stav výskumu predhistorického vývoja ľudstva konštatuje, že už v praveku sa začal objavovať kooperačný, alebo symbiózny spôsob výmeny látok teda trh alebo obchod (lit.5, lit.6,). Ranný “obchod” teda prebiehal už pred neolitickou revolúciou. Po tisícročia existovali “jantarové”, “obsidiánové” a neskôr aj “metalické” (zlaté, strieborné, bronzové a železné) cesty vrátane prospektorských a sprostredkovacích ciest). Pochopiteľne v štádiu lovcov a zberačov plodov boli tieto “cesty” určované pohybom lovnej zvere, a neskôr pohybom pasúcich sa stád. Bohužiaľ dochádzalo nie len ku konfliktnému križovaniu týchto ciest, ale najmä sa križovali záujmy putujúcich ľudských spoločenstiev na týchto cestách. A tak vznikali protichodné – útočné i obranné stratégie účastníkov križujúcich sa záujmov. Tento vývoj vytváral kryštalizáciu výmenných uzlov a postupné intenzifikovanie zasídľovania i spôsobu obranného zabezpečenia uvedených ciest, alebo “útočného využitia” týchto ciest. A tak už v ranných civilizáciách sa zdokonaľovali tieto cesty sprostredkovania a zdokonaľovalo sa aj ich obranné a útočné využitie. Vznikali pevnostné zabezpečenia, strážne a kontrolne zariadenia dokonca aj „obranné valy“. Evolučná antropológia teraz typologický skúma ako sa v priebehu vývoja ľudstva vyvíjali a ustaľovali spôsoby ľudského správania a z ich terajších prejavov usudzujeme nie len či a aké sú súvislosti medzi správacími postojmi a medzi skrytými i otvorenými prejavmi správania, ale aj aké sú za nimi stojace zámery (lit. 5., lit.6,). Z dôb rímskeho impéria poznáme nie len Limes Romanum, aleaj Hadrianov val. Z neskoršieho stredoveku a novoveku poznáme celé presieťovanie trvalých i pohyblivých zariadení. . Rozhodne vznik francúzsko-britských kontinentálnych blokád, Maginotovej línie  a Hitlerovho Atlantického valu či “berlínskeho múru” neboli iba vynálezy Európanov. Napokon vrcholom stratégie “obranného garde” je slávny “čínsky múr” ako prostriedok na ochranu pred “nomádskymi inváziami” zo stredoázijských stepí. Tento skratkovitý prehľad transportných a obranných línii bude nám užitočný pri úvahách o čínskom fenoméne. Totižcieľomcharakterizovania v tomto Zošite nie je historický prehľad, ale charakterizovanie čínskeho fenoménu cez jeho evolučný kontext v ofenzívnej i defenzívnej podobe. Čínska civilizácia bola už v staroveku relatívne obrovským priestorovým fenoménom a teda mala tomu primerané  určité sebastredné a egocentrické črty. Čínska civilizácia už cez múdrosti svojich stratégov (napríklad cez výrok stratéga Sun´c vedela, že najúspešnejšie je také vojnové ťaženie, ktoré nikdy nenastalo. Čínski stratégovia vedeli, že v konfrontačnom konflikte vynaložené energie sú doslova “zmarenými energiami” a teda sú vlastne “plytvaním zdrojov”. Aj obranná stratégia voči Mongolom mala krajnú alternatívu, t.j. takú ktorá v prípade, že sa nedalo ubrániť nomádskej invázii, tak sa zvolila cesta “vpustenia inváznych síl do čínskeho priestoru”. V tomto krajnom prípade čínsky esteblišment sa cez subtílne lákania nomádskych elít postupne pokúsil “ozubadliť” invazorov a tzv. akulturáciou ich vlastne premôcť. Keď mogúlske vládne elity Číny (ktoré sa zmocnili Číny) postihli na rozhraní stredoveku a novoveku, že dynamika európskej “bielej” civilizácie je veľká a prerastá obranný potenciál Číny, tak zvolili najprv sebaizolačnú stratégiu v obrannom ústupovom garde kde síce zdráhavo  umožňovali vytváranie “koncesií” ale v snahe brzdiť prieniky cudzích živlov do čínskeho priestoru. Treba zdôrazniť, že aj Japonsko zvolilo najprv cestu sebaizolácie (ktorú strážil “šogúnsky“ systém) a neskôr cez “revolúciu “Meidži” sa pokúsilo o modernizačnú samoindustrializáciu). Ak európske mocnosti prešli na rozhraní stredoveku a novoveku od infiltrácie cez tzv. suchozemské obchodné trasy k námorným prienikom pomocou vtedy najmodernejších plavidiel tzv. karavel, tak najprv išli sledy kupeckých a misionárskych prospektorských prienikov a neskôr prešli na “diplomaciu delových člnov”, v ktorých spôsoby invazorov boli naozaj nevyberané. Pripomínam len posledné podoby tzv. ópiových vojen na prelome 19. a 20. storočia ktoré nám ukázali rôzne mutácie čínskeho obranného reflexu cez ústupčivé “koncesie” až po vzdorné tzv. boxerské povstanie a napokon cez Sun-jat-senovu revolúciu. Vytvorenie “koncesovaných území” bolo jednak “čínskym ústupkom” a jednak “imperialistickým vynútením” prenikajúcich veľmocí. Je paradoxom, že čínsky obranný génius vlastne z vlastnej vôle v tzv. pomaovskej ére zvolil vytváranie mimoriadnych oblastí”, ako napodobnenín “koncesie Hongkongu”. Čínske novoveké elity začínajúc Sun-jat-senom zrušením “zastaranej  cisárskej kamarily” začali prvé pokusy o západnú modernizáciu Číny. Keďže Čan-kaj-šekovo pokračovanie zrýchlenej, ale “európsko-americkej cesty“ modernizácie nevyšlo, tak sa pochopiteľne vytvoril priestor pre radikálov na čele s Mao-Tse-tungom. Radikálny modernizmus niesol podobu modernizačného kŕča, lebo tzv. čínska mutácia revolučného marxizmu vlastne predstavovala kultúrnu diskontinuitu (ruptúru , brutálne prerušenie) t.j. negovanie vlastných čínskych civilizačných žriedel. Preto bolo pochopiteľne, že tzv. ľudová (proletárska) transformácia cez občiansku vojnu (kde “partizáni” sa cítili ako “ryby vo vode”) stupňovala násilie. Pochopiteľne modernizácia Číny bola vedená nie len ako prostriedok obrany Číny pred nadvládou západných - v podstate imperialistických mocností -, ale bola vedená aj ako negovanie všetkých čínskych tradícii. Bolo v celku logické, že stupňovanie násilia viedlo k násilnej kolektivizácii, k pokusom o tzv. násilný “modernizačný skok” cez pokus o rekapitulačné kopírovanie tvorby merkantilného priemyslu (vrátane slaboduchých budovaní “primitívnych vysokých pecí” vo vidieckych komúnach). Pochopiteľne takáto “modernizácia bola skôr “atavizmom” než modernizáciou. A napokon  aj tzv.  Maova “kultúrna revolúcia” predovšetkým vôbec nebola kultúrna, bola vulgarizáciou a barbarizáciou kultúry a svojim tupým nihilizovaním čínskeho kultúrneho dedičstva bola nebezpečnou stratou kontinuity. Po úmrtí “veľkého kormidelníka” Maa stáli novodobé čínske elity pred otázkou ako čeliť modernizačnému vzďaľovaniu sa Číny od ostatného rýchlo sa rozvíjajúceho sveta. Tieňové mocenské elity sveta vo svojej neformálnej, ale konšpiratívnej podobe tzv. Bildenberskej skupiny  vydali diskrétny signál na tzv. kapitálovú izoláciu (v podstate kapitálové “vyhladovanie”) Číny. Tu začína zázrak čínskeho fenoménu, lebo čínske červené elity (ktoré boli v dôsledku chaosu vyvolaného Maovou kultúrnou revolúciou v troskách) sa poučili, že konfrontačná modernizácia by iba maximalizovala “zmarenú energiu” a  tak zvolili doslova kúzelný spôsob. Tcheng-siao-pcheng vydal mobilizačné heslo, ktoré dokonca stupňoval. Najprv heslo znelo: “vytvorime sto nových Hong-kongov” a potom znelo “vytvoríme tisíc nových Hongkongov”. Vlastne Hongkong bola pôvodne “koncesia” , ktorú musela Čína vytvoriť ako ústupok britskému impériu a mala pôvodne úlohu, ktorú by sme typologický mohli nazvať “Trojským koňom Západu” na území Číny. Podobne vytvorili takúto koncesiu v Čine aj Portugalci a napodobňovali ich aj ostatné západné mocnosti. V skutočnosti pomocou tzv. “mimoriadnych oblastí” vytvorili postmaoistické čínske elity “multiplikačné lokálne pôsobiace  daňové raje”, ktoré dostali za úlohu prilákať svetový voľný kapitál a využiť ho na kolosálnu “industrializáciu Číny”. V rôznych podobách čínskych rituálnych foriem zápasu (napríklad “kung- fu” sa používa hmat, ktorým prudkým ústupom voči protivníkovi sa dosiahne strata ťažiska útočníka a tým dosiahnutie cieľa obrancu). Vytvorením “mimoriadnych oblastí” (reprodukcia “Hongkongov”) vlastne sa využila forma “koncesií pre daňové raje”, ktoré sa stali zdrojmi prílivu “cudzieho kapitálu”. Tak vlastne “západný vynález” Čína zmenila na sebe prospešný modifikát a teda dosiahla pravý opak toho, čo odporúčala Bildenberská skupina. Typologický vzaté, múdri nasledovníci Theng-siao-phenga vlastne pretvorili západného “trojského koňa” na „vysávacie čerpadlá“, ktoré pritiahli voľný kapitál a použili ho na modernizáciu Číny. Celý “projekt kapitálovej blokády Číny” utrpel trápne fiasko. Západní systémoví analytici v roku 2009 pripomenuli, že  Bildenberská skupina projektovala prvý ropný šok ako nástroj kapitálového vyhladovania sovietskeho bloku a tento krok sa jej plne podaril. Ale pokusy použiť túto istú stratégiu aj voči Číne sa ukázalo ako blamážne fiasko. Čínska elitná špička je totiž aj intelektuálna špička a zotrvačný sklon západných elít považovať ju za “barbarský nevedomú” sa ukázalo ako slaboduché. Čína sa cez exportnú ofenzívu tovaru pomocou podhodnoteného juanu stala najväčším veriteľom sveta (spoločne so saudskou dynastiou) a vlastne stala sa dočasne hlavným kupcom amerických štátnych dlhopisov. Pochopiteľne inštrukcie tieňových svetových elít pokúšajú sa cez destabilizáciu Číny (bojom za “ľudské práva” a cez podnecovanie lokálnych vzbúr Tibeťanov a najmä Ujgurov) rozložiť  čínsky “superštát” ( rímske “divide et impera” je večne mladé), ale čas kedy atlantická hemisféra bola svojou dynamikou na čele sveta už pomalý ale isto končí a (ako zdôraznili aj Kissenger, aj Brzezinski a Soros) prichádza ku slovu “pacifická hemisféra”. Ľudí, ktorí netrpia syndrómom paleolitického predátora  zaujíma nie šialená hra dobrodružných radikálov z tieňových globálnych elít, ale hľadanie “modus vivendi” -  hľadanie symbioznych a kooperačných vzťahov s pacifickou sférou. Preto musíme zvažovať  či čínske vládnuce elity si udržali svoju sebakritickú reflexiu, ktorou “prekabátili” Bildenberskú skupinu. Nás Slovákov, Stredoeurópanov, Európanov a Euroatlanťanov nazaujímajú radikálne správacie atavizmy tieňových svetových elít, lebo sú to distopie – choromyseľné pokusy vládnuť svetu pomocou paleolitických inštinktov (lit. 1.). Cynizmus a amoralita týchto elít dokazuje, že už dávno nie sú intelektuálnymi elitami, lebo nie sú vstave domýšľať dôsledky svojich nekontrolovateľných pudov. Pochopiteľne obrovský úspech Číny nás nesmie učičíkať do bezstarostnosti. Musíme domýšľať ako na psychiku čínskych elít pôsobí ich epochálny úspech. Ako sa vyvíja ich už historický známa asertivita . Asertivita je psychologická schopnosť presadzovať svoje záujmy, zámery a predstavy účinným, ale nie agresívnym (nesilovým) spôsobom. Asertivita bola považovaná aj misionárskymi jezuitami v Číne za znak tzv. mandarínskej múdrosti (lit. 5, lit. 6, lit.7,). Vieme, že konfucionizmus staval viac na harmónii, ako na protikladoch, preto všetci čínski radikáli boli proti konfucionizmu. Z čias maoistickej verzie čínskej asertivity sme poznali troche nám exotický slovník, keď napríklad americké námorné sily v taiwanskej úžine uskutočňovali svoje manévre tak z pekinského ministerstve zahraničia zaznelo napríklad takéto signalizovanie čínskej nevôle: “Ministerstvo zahraničia ČĽR vydáva proti imperialistickej provokácii v priestoroch čínskych výsostných vôd tisídeväťstosedemdesiate tretie vážne varovanie”. To bola čínska asertivita v maovskom vydaní. Teraz volia ešte uvážlivejšie slová , ale komuniké voči “narušiteľom” sú vždy v čínskom reagovaní prítomné. Všetko čo sa dialo medzi Čínou a Taiwanom bolo správanie sa po “ostrí noža”, či už to konali orgány kuomintanského razenia z Taiwanu, alebo orgány Ľudovej Číny. Medzi tým, už majú kapitálové kruhy z Tai-pei “bezdevízové” a žičlivé privítanie v Čine a koncom júna 2010 podpísali pekinské a taj-peiské úrady Rámcový ekonomický kooperačný dohovor (ECFA), kde sa vytvára slobodnejší priestor. Peking si síce vymieňuje cieľ  zjednotenia Taiwanu s “materskou Čínou”, ale sa zaväzuje nepresadzovať tento cieľ silou(it.4.). Napokon Čína je teraz najväčší exportér tovarov na svete a Taiwan je v rebríčku najväčších exportérov tovaru na čestnom  17-tom mieste. Asertivita Číny je teda dôvodná a zároveň sa doteraz neutieka k tvrdým spôsobom sebapresadzovania. Pochopiteľne oči svetových ekonomických analytikov sledujú zjav nie len húževnatého čínskeho nakupovania tzv. dobývacích práv na strategické suroviny na všetkých disponibilných kontinentoch, ale aj nákup renomovaných firiem (napríklad značky Volvo v roku 2010). Je zrejmé, že niektoré opatrenia Číny sú aj výrazom rastúceho sebavedomia. Krajina Draka predbehla práve v roku 2010 Japonsko v pozícii druhej najväčšej ekonomiky sveta (hoci ekonomickí prognostici do minulého roku predpokladali, že sa tak stane až v roku 2019. Čína je tiež na prvej priečke v spotrebe ropy, má najväčší automobilový trh a stala sa lídrom v ťažbe zlata. Čo je však o veľa dôležitejšie, Čína má takmer monopol na ťažbu a spracovanie štrnástych vzácnych kovov tzv. lantanoidov. V periodickej tabuľke prvkov nasledujú za lantánom a majú atómové číslo od 57 do 71. Vyskytujú sa len v zlúčeninách a to na viacerých miestach sveta, vrátane fosfátových apatitov. Uvedené lantanoidy treba prácne separovať z ostatných rúd a preto pri doterajšej čínskej exportnej ofenzíve takmer všetky svetové spracovateľské miesta ukončili svoju ťažbu a spracovanie. Čína sa tak  dostala doslova do monopolného postavenia. Práve tieto vzácne kovy tvoria nenahraditeľný zdroj v IT a v počítačoch. Bez samária, terbia, dysprózia, túlia, lutécia, erurópiuma a lantanu by nefungovali klasické farebné obrazovky. Vo všetkých jadrových elektrárňach bez gadiolínia a dysprózia by nebolo moderátorových tyčí. Dokonca bez týchto vzácnych kovov by nefungovali mnohé satelitné navigačné systémy.   Dokonca aj americké tanky Abrams a radary Aegis sú závislé od samária. Teda lantanoidy už z 97 % sú závislé na dodávkach z Číny a čínske úrady v septembri 2010 oznámili redukovanie vývozu lantanoidových derivátov ako surovín a oznámili úmysel pokračovať v dodávkach ako výrobkov s podstatne vyššou pridanou hodnotou (lit. 5, 6,). Radikálnejší kongresmani žiadajú v USA dodatok k zákonu o národnej bezpečnosti, ale spätné vybudovanie domácich spracovateľských kapacít si vyžiada prinajmenšom 15 rokov a mnohé zo vzácnych kovov nie sú v surovinovej báze USA. Technologická asertivita Číny dostáva aj možné nové podoby a bude vyžadovať aby svoje egocentrické  móresy  si udržali na uzde nie len čínski radikáli. Treba však povedať, že nerastú s rastom významu pacifickej hemisféry a Číny len záporné alternatívy vývoja. Napríklad je známe, že súčasťou modernizačnej čínskej ofenzívy je aj rast vysokokvalifikovaných čínskych pracovných síl. Dokonca čínske úradné miesta avizovali opustenie hesla masového využívania lacnej pracovnej sily. Čínske úrady položili za cieľ, aby vzdelávacia sústava Číny do polovice storočia zabezpečila v priemere najkvalifikovanejšiu pracovnú silu a jej tomu primerané odmeňovanie. Podľa údajov UNO a UNESCO len v rokoch 2000 až 2008 “produkoval” vysokoškolský systém Číny 4 x viac absolventov technických a prírodovedných škôl ako Európa a Amerika spolu. Vznikajú nové varianty Silicon Valey vo viacerých oblastiach Číny a vedľa štátnych a provinčných “mozgových trustov” a “brainstormingových zariadení” vznikajú aj dobrovoľné centrá vytvárania tzv. alternatívnych budúcností. Podľa údajov hongkongskeho kresťanského centra kontemplácie rastie počet príslušníkov kresťanských denominácií o 6 až 10 ráz rýchlejšie, než to pripúšťajú tzv. oficiálne úradné pramene. Podľa týchto prameňov zadali čínske úrady vypracovanie  diskrétnych štúdií. Tieto majú preskúmať ako sa dá vedľa technologickej tvorivosti euroatlantickej hemisféry využiť aj rozvoj kresťanského étosu. Osobitne sú študované stredoveké európske mystiky a sú posudzované  možnosti tzv. kultivačnej paralelity mystik Východu a Západu (lit. 7,). Z kruhov hongkongskeho kresťanského osvetového centra avizovali, že vo viacerých čínskych mozgových trustoch sa rozvíja dialóg, ako sa vyhnúť západnému konzumnému hedonizmu. V týchto kruhov sa predstavovali názory, že ak Čína bude netvorivo sledovať atlantickú modernizáciu, tak ju stihne taký istý kolaps konzumizmu aký zažíva Európa i Amerika (lit.7.). Étos európskych civilizácii je posudzovaný antropologickými odborníkmi Číny a skúmajú sa príčiny a dôsledky straty kompatibility medzi tzv. duchovnou (reflexívnou) a racionálnou (prírodovednou) skúsenosťou Európy a príčiny európskeho vákuovania duchovnej skúsenosti. Na viacerých čínskych humanitných univerzitách sa študujú rozdiely a zhody medzi kresťanstvom, budhizmom, konfucianizmom a taoizmom. Západní antropológovia sa rastúco prikláňajú k názoru, že súčasné krízové prejavy v euroatlantickej civilizácii budú vtedy ťažšie zvládnuteľné, ak sa nenájde paralelný konsenzus medzi pacifickou a antlanickou hemisférou. Stretávky toho čo v rôznych obmenách sme vnímali ako stretávky „Occidentu“ a „Orientu“ v minulosti sa zopakujú ako kolízie Atlantickej a Pacifickej hemisféry. K pochopeniu formujúcich síl však potrebujeme brať do ohľadu nie len reálny svet („fyzikum“), ale aj svet idei („metafyzikum“) a tam nám už geografická dichotómia (podvojnosť) nestačí. V hre je aj to čo nás fyzický “prekračuje”. Významný britský politológ a historik Timothy Garton Ash upozorňuje, že mocenské elity Západu už menej veria sile idei, a viac  šamanský využívajú “pseudoídeové kúzla”. Napríklad, keď Východ reprezentoval bojovný ateistický boľševizmu tak sekularizovaný Západ využíval miesto “delfských veštiarní” rady “bIldenberskej skupiny” a teda vytiahol kartu poskytnutia Nobelovej ceny mieru Solženicinovi. Teraz menej nápaditá rada Bildenberskej skupiny opakuje ošúchaný scenár. Na jej radu Nobelovu cenu mieru pririekli čínskemu disidentovi Liou Siao-poovi. Ale T. G. Ash správne upozorňuje, že  tento symbolický rituál vypovedá o “hlbokom a široko zdieľanom pocite národného poníženia, ktorého sa Číne dostáva od Západu”(lit. 2,). Ash nepochybuje o mravnom potenciáli čínskeho disidenta, ale gesto výboru pre udeľovanie Nobelových cien mieru príliš pripomína „svätuškársku dvojtvárnosť“ iniciátorov. Chradnúci atlantizmus nemôže do nekonečna cynický vyťahovať kartu “uriekania a zaklínania” tak ako to použil pri Solženicinovi, Sacharovovi, Mandelovi, Walesovi, Su Ťij a ďalších. Nórska komisia pre udeľovanie cien síce zdôraznila, že “čínsky jedinečný hybrid autoritárskeho kapitalizmu vytiahol stovky miliónov ľudí z chudoby” (lit. 2,), ale udelenie tejto ceny disidentovi z Číny práve vtedy keď sa Západ zmieta v bezvýchodných svojich „preventívnych úderoch“ je málo hodnoverné. Totiž Západ nemôže zabúdať na to čo s jeho prispením sa deje v Afganistane, Iraku, na Blízkom východe, v Zimbabwe a na mnohých iných miestach sveta. Okrem toho Západ nemôže sa zbaviť biľagu ním zavinenej ťažkej globálnej krízy a kolapsu trhov, ktorých dôsledky bude niesť svet ešte desaťročia. T. G. Ash upozorňuje, že západná stratégia voči expanzne silnejúcemu “čínskemu fenoménu” musí sa rozhodnúť medzi troma alternatívami, a to , za. 1) stratégiou kapitulácie Západu voči Východu, za 2) stratégiou huntingtonovského “vyhnutiu sa stretu civilizácií” a za 3) stratégiou naozajstného dialógu medzi Západom a Východom o spoločných  univerzálnych hodnotách (lit. 2,). Ak sa na možnosti slabnúceho atlantizmu pozeráme realistický, tak ostáva iba kombinácia druhej a tretej alternatívy. Je síce pravda, že zotrvačnosť globálnych elít je obrovská, ale už nebudú určovateľmi budúcnosti. Z pohľadu malého Slovenska a práve tak malej Európy nemáme taký potenciál, aby sme sa stali strategickými hráčmi. Ostávame teda v polohe vazalov, ale nemusíme a nesmieme chápať rolu vazalov ako rolu bezzásadových lokajov. Musíme dokázať síce skromne, ale zásadne povedať mocenským elitám, že dospievali pieseň o svojej nezraniteľnosti a večnosti ich supremácie. Kolízia atlantickej a pacifickej hemisféry by znamenala globálnu katastrofu a teda máme záujem, aby euroatlantická civilizácia sa revitalizovala, ale výhradne antikatastrofickým spôsobom. Neregulovaný systém je jednoducho výbehovým modelom a treba prejsť na regulovaný udržateľný vývoj. Musíme sa cítiť dedičmi atlantizmu a musíme pomáhať euroatlantickej sfére sa reparačne zdokonaľovať. My sa cítime naozaj pokračovateľmi kresťanský bázovanej civilizácie a nechceme aby zanikla kvôli nenásytným megašpekulantom a radikálom, ktorí sa tiež vystatujú, že obhajujú euroatlantickú civilizáciu. Avšak musíme odmietnuť radikalizmus našej hemisféry a musíme žiadať aj pacifickú hemisféru, aby tiež „ozubadlila“ vlastných radIkálov. Antikatastrofické riešenia sú „mäkké“, „zamatové“ riešenia, a tieto sú v zhode s tradíciou úprimného kresťanstva i úprimného konfucianizmu.  Preto  musíme aj voči prichádzajúcej pacifickej sfére prejaviť nelokajskú, partnerskú  úctu, úctu k ich terajšiemu  epochálnemu výkonu „mäkkej modernizácie“, a náš obdiv voči ich trpezlivej  usilovnosti. Zároveň však musíme trvať na tom, aby sa pacifická hemisféra nepokúšala svoju dynamiku rastu použiť ako zbraň voči tzv. bielej civilizácii. Ak sa východ poučí z našich chýb tak čínsky fenomén nemusí byť súmrakom sveta. Už nemožno použiť iné ako “antikatastrofické alternatívy rozvoja”(lit. 5, lit.6,.). Ekumenický dialóg oboch hemisfér je prísľubom prežitia.
Zdroje:
1) Akerlof, George A. + Shiller, Robert J.: Animal Spirits, Princeton University Press, 2009,
2) Ash Garton Timothy: Správna volba, Respekt, 42/2010., str.77.,
3) Bednár Milan: Čína drží svet v šachu, Trend, 30.9.20010, str. 9,
4) ed.: China and Taiwan, The Ecionomict July 3rd 2010,
5)Húska, A. M. : Pravidlá evolučného behavioralizmu v riadiacej praxi, Zborník SKVR Bratislava 1979.,
6) Kronika ľudských zlyhaní, http://augustinmarianhuska.wbl.sk
7). Spirituál sources of European Middle Age, Center for screening of Spiritual Experiences, Hongkong, 2 006.,
 
Poznámka: Po prečítaní Zošitu recyklujte ho u svojich známych, resp. odporúčajte im vyhľadať tento text na internetovej stránke: www.augustinmarianhuska.wbl.sk
 
TOPlist