komentáre k slovenskému a svetovému dianiu

253 (ZIS) Internetová stránka: www.augustinmarianhuska.wbl.sk

Úvodná poznámka: Autor sa ospravedlňuje adresátom občasníka za relatívne veľkú časovú medzeru, ale predložená téma o svetových prognózach si vyžiadala prezretie rozsiahlej dokumentácie. V tomto zošite sa zapodievame výberom zahraničných prognóz svetového vývoja v 21. storočí. Monotematické zošity sú jednočíslové, dvojtématické sú dvojčíselné a zošity s rozsiahlymi zložitými témami sú viacčíselné. Predkladaná mnoho sektorová téma je štvorčíselná s ohľadom na rozsah problematiky. Tento zošit je teda združený zo štyroch čísiel (53-54-55-56/2010).

ZOŠITY INTELIGENČNÉHO SAMIZADATU, občasník pre kultiváciu spoločenského vedomia, pre diskusný kruh občianskeho združenia VOSPOLNOSŤ spracúva A. M. Húska, (amhuska@gmail.com)

Prehľad vydaných zošitov: 1/2003 Šesť človekotvornych princípov, 2/2003 Rastúca vzácnosť práce a pracovitosti,3/2003 Príčiny a podoby spoločenskej pasivity, 4/2003 Poznanie ako recyklácia spoločenského bytia, 5/2003 Šokové prejavy antihumanizmu, 6/2004 Čakajú nás medzi civilizačné katastrofy? 7/2004 Globálny energetický hlad, 8/2004 Aktuálna inteligenčná hygiene, 9/2005 Slovenské štátne vedomie a sebavedomie, 10/2005 Kapitálový trh v ére tekutej modernity, 11/2005 Chorobopis komplexného odcudzenia, 12/2005 Osobné auto – relikt ťažkého kapitalizmu, 13/2005 Evolučná sociogenéza, 14/2005 Agrokomplex v podmienkach ranného post novoveku, 15/2006 Typológia nobility a elít v slovenskom priestore, 16/2006 Strategické mantinely medzinárodnej súčinnosti malých, 17/2006 Súčinnosť inštinktívnej a reflexívnej štruktúry človeka, 18/22006 Kultúrna katastrofa a jej post novoveká podoba, 19/2006 Vazalská renta na Slovensko, včera, dnes, zajtra, 20/2006 Agrokomplex pri prekonávaní energetického hladu, 21/2006 Politické krajnosti po novoveku, 22/2006 Typológia možných budúcností. 23/2007 Altruizmus ako záchranná idea ľudskosti, 24/2007 Kolotoč víťazov a porazených, 25/2007 Korene menejcennosti a nadradenosti, 26/2007 Nezreteľnosť rozhrania moci a sily, 27-28/2008 Sebareflexia zlyhaní v 20. storočí, 29-30/2008 Mechanizmus dominačnej konjunktúry v 20. storočí, 31-32/2008 Neoliberálna doktrína vákuovania ľudského vedomia, 33/2008 Internetová vojna ako súčasť psychologickej vojny, 34/2008 Šiesty rok v službách zvyšovania inteligenčnej kondície, 35/2008 Anatómia etnického a etického odcudzenia, 36-37/2008 Súbeh ľudských zlyhaní v post novoveku, 38-39/2OO8 Ľudské vedomie a jeho vnímanie sveta, 40-41/2008 Typológia postavenia vedúcich a talentov, 42-43/2008 Svet na hrane (zamyslenie sa nad ruinami konzumného zázraku), 44/2009 Rekordná dlhovekosť slovenskej identity, 45/2009 Pitevný nález neregulovaného turbokaspitalizmu, 46-47/2009 Čo bude po turbokapitalizme? 48-49/2009 Krízam sa vzdoruje sebareflexiou, 50/2009 Poznávacia trojčlenka, 51-52/2009 Alternatívy slovenského oživovania, 53-54-55-56/2010 Slovenské pohľady na vízie a prognózy sveta pre 21. storočie.

Zošit č.: 53-54-55-56/2010 SLOVENSKÉ POHĽADY NA VÍZIE A PROGNÓZY SVETA PRE 21. STOROČIE

Typológia zahraničných prognóz

Typológia všetkých prognóz a vízii korení v trvalých obavách pred budúcimi pohromami. To platí všeobecne a teda aj o zahraničných prognózach a víziách. Ak odhliadneme od Nostrodamových vízií, od vízii Mayov predpovedajúcich koniec sveta na r. 2012 a od proroctiev bulharskej slepej veštkyne Wandy, tak sú naporúdzi záľahy rozličných, komplexných I špecifických prognóz, ktoré odrážajú aj mnoho tímovú, ale aj sólovú prognostickú výpoveď. Zahraničných prognóz rapídne pribudlo po kolapsových priebehoch v rokoch 2007 až 2009. Príbeh svetovej ekonomiky ako celku, akoby opustil konjunkturálne cykly a v miernom vlnení osciluje medzi defláciou a depresiou. Kríza dostáva vláčivú podobu malého pozviechania a ďalšieho ,zotrvačného poklesu. Na obzore nieto ani výrazného oživenia, ani výrazného prepadu. Hrozba nových finančných kríz však zostáva v súvislosti s rastúcim rozsahom štátnych zadlžení najmä veľkých ekonomík (ako sú USA a Japonsko). Nepriaznivá je jednak situácia a jednak trend na globálnom i na kontinentálnych trhoch práce. Totiž so zánikom klasického industrializmu a rastom elektronizácie zabezpečovacích administrácií (IT) a pochopiteľne automatizáciou a robotizáciu produkčných miest dochádza k plošnému zmenšovaniu pracovných príležitostí. Žiadna z disponibilných prognóz už neavizuje masívne rozšírenie pracovných príležitosti. Prebieha celosvetové zmenšovanie ponuky práce. Jedine čínska ekonomika forsíruje ešte rozsiahlu industrializačnú vlnu a teda redukuje plošnú nezamestnanosť čínskeho vidieka. To pochopiteľne poznačuje predstavy o prognózach budúcnosti vôbec. Súbežne so zmenšovaním pracovných príležitostí sa zmenšuje aj globálna masa odbytu s výnimkou spomínanej čínskej ekonomiky a rozvojových ekonomík Indie a Brazílie. Konzumné návyky a ich podnecovanie bezohľadnou reklamou super-konzumu sa stali druhou prirodzenosťou postindustriálnej spoločnosti. Pravdou je, že ľudská hospodárska činnosť sa rodila, zdokonaľovala a utvrdzovala už v paleolite do podoby profilovania ľudí ako “lovcov a zberačov plodov”. Ľudská hospodárska činnosť je vlastne osobitný druh metabolizmu (výmeny látok a energií) medzi prírodným prostredím a ľuďmi. A ďalej pokračuje výmenou týchto látok navzájom medzi ľuďmi (deľbou práce medzi ľuďmi). Trvalo veky kým ľudia pochopili, že celý tento “metabolizmus” musí byť ekvivalentný ak nemá kolabovať. Ale evolúcia a jej zákonitosti v metabolizme vyvinuli v podstate tri spôsoby výmeny látok, energií (a dodajme aj informácií) a to symbiozny, uzurpačný a parazitický. Z uvedených troch spôsobov výmeny látok je dlhodobo udržateľným iba symbiotický spôsob výmeny látok. A to preto lebo je v podstate rovnovážnym. Človek v tzv. paleolitickej perióde vývoja bol príliš dlho ( 98 % poľudšťovacieho – hominizačného času strávil v statuse “lovca a zberateľa”). V tom väzí problém prečo aj v celkom moderných hospodárskych činnostiach ľudstva a vôbec vo všetkých ľudských činnostiach hravo identifikujeme sklony k sebeckej uzurpácii a parazitizmu lovca a zberača plodov. Preto je tak ľahko udržovať reklamným marketingom aj u moderného konzumenta mentalitu nenásytného lovca a zberača plodov. Správacie atavizmy (paleolitické návyky lovcov a zberateľov plodov) sú tak hlboko zakorenené. S ohľadom na to, že väčšina ekonomík je orientovaná exportne tak zužovanie odbytových možností predlžuje a zrýchľuje krízový priebeh. Pripomeňme si, že po kolapse ekonomík „reálneho socializmu“ s necelou dvadsaťročnou prestávkou nasledoval kolaps liberálneho konzumizmu. Z hľadiska konjunktúrnej dynamiky a z hľadiska disponibility obchodných prebytkov sa zatiaľ svojou krízyvzdornosťou zdá najživotaschopnejší čínsky a čiastočne brazílsky model, lebo v nich ešte dobieha rozsiahla industrializácia. Žiadna z ostatných rozsiahlych ekonomík nedokázala udržať aj exportnú ofenzívu, aj prehlbovať vnútorný odbyt a dopyt. Z dôvodov evolučnej fixácie vo všetkých typoch hospodárskej činnosti a vo všetkých ekonomikách (či už sú viac bázované na voľnej hre trhových síl (na “neviditeľnej ruke trhu”), alebo na dirigistickom mentorovaní verejných orgánov (na “verejnej ruke”), všade sa rekapitulačne objavujú sklony k uzurpácii a parazitizmu Opakovanie nerovnovážnych foriem výmeny látok vlastne vyvoláva atavizmy a anachronizmy, ktoré môžu byť zo spoločenskej praxe vytesňované len novým do budúcnosti orientovaným a regulačne kontingentným mechanizmom postnovovekej ekonomiky. Jej regulátory by mali zatláčať a neutralizovať “temné atavizmy” uzurpácie a parazitizmu aj vo verejnom aj v súkromnom sektore. Nemožno pochybovať, že treba vytvoriť priestor pre realizáciu a akumuláciu súkromnej iniciatívy. Avšak práve tak netreba pochybovať, že aj verejný, aj súkromný sektor fungujú v limitnom prostredí a preto nemôžu bezlimitne pôsobiť a musia byť vystavené kontrolnému dohľadu. Iba v takomto svetle je zmysluplné hodnotiť všetky doteraz vytvorené zahraničné prognózy a vízie. Všetky prognózy ktoré nepredvídajú regulovanie limitných zdrojov iba komplikujú veľmi vážnu, veľmi ohrozenú a veľmi poškodenú spoločenskú situáciu vo svete, a napokon i u nás doma. Väčšina prognóz zotrvačne bázuje na „ekonomických mechanizmoch konzumizmu“, ktoré sa javia ako „výbehové“ a „silno „patogénne“ resp. „infikované“. Disponibilné poznatky tzv. vysokej vedy (teoretické poznatky všetkých spoločenských vied) nemajú ani komplexné zhodnotenie sociálnoekonomickej patogenézy (stavu sociálno-ekonomického „ochorenia“) a teda nemajú ani overenú anamnézu (súhrn stavu zdravia a ochorenia) a nedisponujú ani všeobecne akceptovateľnou terapiu. Problém je v tom, že záujmy pozaďových elít sveta bránia prijatiu konsenzu aspoň o minimu vzájomne akceptovateľných opatrení na čelenie budúcim krízovým kolapsom. Zo skúseností s prvou svetovou krízou (1929-1934) majú všetky štáty a ich ekonomické systémy zotrvačný strach z autarkčných liečebných pokusov svojich susedských krízou zasiahnutých štátov, ktoré síce riešili lokálne príznaky, ale zároveň krízové a patogénne konzekvencie vyvážali k susedom. Tento postup – hoci zamaskovanejšie sa opakuje aj teraz. Napríklad G20 prijali po kolapse hypotekárnych a finančných trhov spoločné protiautarkčné vyhlásenia, ale 17 vlád urobilo v rámci „záchranných balíčkov“ autarkčné (seba uprednostňujúce) opatrenia. Pochopiteľne dopad krízy je diferencovaný, ale hegemoniálne ekonomiky chcú si podržať výhody zo svojho nadradeného postavenia. Avšak ani Čína, ani India, ani Brazília nemôžu dlhodobo akceptovať super-postavenie ani USA, ani EÚ. Uzurpačný a parazitický syndróm je – ako to spomíname vyššie - naozaj fylogenetický atavizmus a trpí naň každý rozsiahly systém. Napríklad hoci sú si USA a EÚ svojimi doktrínami blízki, ani USA, ani EÚ si v podstate vzájomne celkom nedôverujú. Od konca studenej vojny obe zoskupenia hrajú vzájomne sa blokujúce tieňové hry. Nech oficiálne administratívy tvrdia čokoľvek, USA nikdy nepripustia, aby EÚ zmonolitnel na jeden ekonomický celok (chvalabohu) a ani EÚ sa nikdy nezmieri s tým, aby USA trvalo realizovali super-spotrebu na úkor a “na účet” ostatných ekonomík sveta (tiež chvalabohu). Ani zmonolitnenie európskej ekonomiky, ktoré by ju udržalo v pozícii najväčšieho ekonomického potenciálu sveta, ani zmonolitnenie americkej ekonomiky ako globálnej ekonomickej jednotky sú dlhodobo neuskutočniteľné a pre planétu nebezpečné. Bohužiaľ sme svedkami toho, že USA svojou nepriamou politikou narúšajú, alebo pomáhajú narúšať konsolidáciu Eurozóny. A to z jednoduchého dôvodu, aby Euro sa nestalo vierohodnejším ako dolár. Všimnime si, že to bola práve americká banka Goldman Sachs, ktorá pomáhala Grécku robiť štatistické falšovania verejných rozpočtov Grécka a získavať pre grécke dlhopisy také audity a rejtingové ocenenia, ktoré nezodpovedali pravde. Totiž neskonsolidovaná Eurozóna je v terajšom záujme USA. Pochopiteľne ani Eurozóna nemôže súhlasiť s tým, aby USA trvale využívali USD ako svetovú rezervnú menu na to, aby cez rozrieďovanie dolára prenášala americká administrácia americký štátny dlh na svetových veriteľov (a tým aj na eurozónu). Všimnime si že v prvom týždni mája 2010 bol zaznamenaný najväčší pokles Down-Johnsonov indexu od r. 1987 a to vraj kvôli neistote ohľadne toho, či Grécko začne redukčnú diétu svojich rozpočtových výdajov. Ale veď Grécka ekonomika je malinký zlomok ekonomiky EÚ, a má malý zlomok dlhov ostatný štátov EÚ (aj keď lokálna rozhadzovačnosť v gréckych verejných financiách je naozaj neospravedlniteľná). Euro aj eurozóna má svoje problémy, avšak skutočne “riedkym ekvivalentom” je dolár ako svetová rezervná mena. Tak ekonomické elity EÚ, ako ekonomické elity USA nemôžu naďalej viaznuť v predstavách, že starý typ konzumnej ekonomiky sa vráti a že možno naďalej používať na burzách blufovacie metódy z kasín a herní. Vo, väčšine zasiahnutých ekonomík síce vznikajú zárodky energiu sporiacich technológii a inovácii, ale zatiaľ tieto zmeny v podstate nemenia super-konzumné (kvárivé) nastavenie všetkých ekonomík. Väčšina doteraz pripravených zahraničných prognóz síce prijala menej provokatívny slovník a hovorí už o „ekonomike udržateľného vývoja“, ale v podstate iba reprodukuje „kópie“ super-konzumnej ekonomiky. Začínajú vznikať prognózy ako alibi vlád, alebo ako predvolebné ponášky na jarmočné prísľuby. Od konca apríla a začiatku mája 2010 mohli sme sledovať “volebné prognózy strán” vo VB, v Maďarsku, v ČR a napokon aj v SR. Nuž volebné prognózy nemajú skoro nič spoločné s hľadaním ciest na prekonanie super-spotreby. Ani naše slovenské, ani české, ani anglické a maďarské (a napokon ani európske a globálne) ekonomické elity nechcú sa samozrejme vzdať svojich „nadobudnutých“ či „očakávaných“ lokálnych i kontinentálnych hegemoniálnych postavení. Strapce lobistov, ktoré sú navešané na vlády a vládne strany sa držia svojich vplyvových kanálov, ako kliešte. Treba mať neustále na pamäti, že generované silové a inteligenčné potenciály odrážajú všemocné skupinové ekonomické záujmy a naopak tieto sebecké ekonomické záujmy vnucujú obom typom silových i inteligenčných potenciálov súťaživú (súperivú) povahu. To platí pre všetky zahraničné veľmocenské pomery a bohužiaľ týmto móresom sa prispôsobujú aj malé a stredne štáty. Malé Slovensko svojou proexportnou orientáciu nedokáže dosť razantne I keď lavírujúco a “mäkko” vzdorovať týmto “výbehovým vzorom”. Treba sa zorientovať nie len v sile a inteligencii potenciálov, ale aj v ekonomických záujmoch, ktoré za nimi stoja. Silové potenciály zahrnujú reálnu ekonomiku a inteligenčné potenciály zahrnujú jednak vedomostnú a jednak „kapitálovo-prísľubovú“ ekonomiku. Všetky tieto potenciály sú v akejsi súčinnostnej hre. Najmä malé a stredné ekonomiky musia poznať nie len mechanizmy, ktoré generujú tieto súčinnostné „hry“, ale aj motívy, ktoré ich stimulujú. Relatívnou výnimkou sú škandinávske ekonomiky a štáty, kde sa v dôsledku minulého priaznivého vývoja nemuseli zúčastniť špinavej studenej vojny, ale aj tam prenikli korupčné maniery ako sme sa o tom presvedčili po prevalení korupčnej bubliny okolo českého nákupu či prenájmu švédskych stíhačiek Gripenov za účasti britských zbrojných firiem. Korupcia je epidémia, ktorá nivočí nie len posttotalitné ekonomiky a ekonomiky západných hegemónov, ale aj relatívne čistejšie škandinávske ekonomiky. Filiálky „svetových organizácii za transparentný biznis“ síce u nás stále vystupujú ako strážni anjeli férovosti, nepodkupnosti a mentorský nás poúčajú, ako majú vyzerať tzv. verejné tendre a súbehy veľkých objednávok, ale sami sa zúčastňujú na korupčnom rozvrate posttotalitných štátov. Sú smutno známe intervencie v ČR v prospech zadania výstavby jadrových zariadení firmám GE a Westinghaus, kde priamo vrcholné štátne orgány tlakovo intervenujú v prospech amerických firiem a zároveň cez „mimovládky“ organizujú „škandalizačný manažment“ voči iným zahraničným záujemcom o masívne štátne zákazky. Preto nám „malým a stredným“ ekonomikám a štátom treba v súčasnosti vytvárať alternatívne riešenia na nižších úrovniach, ktoré budú budovať novú dislokovanú ekonomiku, predbežne ako lokálne alternatívnu záchrannú sieť. Naše prognózy a ich vykonávacie projekty musia niesť v sebe rozmery drobných (lokálnych a regionálnych) „rozmerov“, ktoré nevybudia afektové odmietnutie doterajšími veľmocenskými elitami. Treba znova zdôrazniť, že väčšina doterajších zahraničných prognóz skôr chcú zachraňovať doterajšie mocenské status quo, než vyliečovať chorý sociálno-ekonomický systém. Túžba po mocenskom status quo je tak veľká, že sa väčšina prognostikov (a ich chlebodarcov) stále ešte ľahkomyseľne menej boja toho, že sa znova objavia radikálni „vše liečitelia“ typu Marxa, Lenina, Trockého, Hitlera a Stalina. Ľahkomyseľnosť nie je na mieste, lebo krízy vždy zobúdzajú radikálov, aby sa pokúsili uzurpáciou a totalitou prísť k všemohúcnosti. Treba vyvíjať spoločenský (mäkký) tlak na elity, aby ani nevymýšľali „placeba“ (zdanlivé lieky) na neliečiteľnú neregulovanú ekonomiku. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme povedať, že aj komunistický dirigizmus, aj hedonistický konzumizmus sú „výbehové“ modely a patria do minulosti. Inými slovami, nech už niektoré prognózy predvídajú nevyhnutnosť drakonických (svojou podstatou totalitných) protikrízových opatrení, alebo nech iné prognózy predvídajú “návrat k permanentnému rastu a super-konzumu” svojou nadmernou povahou nie sú víziami budúcnosti. Totalitné reglementovanie či už komunistického, alebo šovinistického typu nevedelo využiť ideomotorizmus individuálnej iniciatívy a teda fungovalo len kým malo čo a kde rekvirovať („zoštátniť“). Preto „socialistická súťaž“ bola iba smiešnym paškvilom činorodej iniciatívy. Avšak podobne aj hedonistický (neregulovaný) konzumizmus nevedel akceptovať transakčnú rovnosť „odberateľov“ a „dodávateľov“ a zneužil industriálnu krízu reálnej ekonomiky na to, aby odtrhnutím „prísľubovej ekonomiky“ sa neuspokojil len zo ziskami s privátneho sektoru, ale špekulatívnym zahmlievaním postupne „privatizoval“ (t.j. vytuneloval) verejný sektor. A to tak na Východe ako na Západe. Hedonistický konzumizmus okrem toho vo svojich praktikách súhlasil s diskrétnou fúziou či prelínaním „legálnej ekonomiky“ s „ilegálnou ekonomikou“. Všetci radikálni ideológovia, politici a top-manažéri super-konzumizmu majú sklony využívať aj legálne aj ilegálne praktiky. Prv než budeme pokračovať v charakteristike súčasného vládnuceho konzumizmu, musíme sa vrátiť k metaforickému výkladu typológie pozitívnych a negatívnych stránok hospodárskeho metabolizmu. Všetci ľudia vstupujúc do priestoru hospodárskeho metabolizmu nesú v sebe predispozície k vykonávaniu jednak rolí (1) ovládaných vykonávateľov, či rolí (2) napodobňujúcich vykonávateľov a jednak rolí (3) dominátorov či rolí (4) ideotvornych talentov. Na výkon týchto štyroch spôsobov účasti na ľudskej súčinnosti je každý človek fylogenetický vybavený správacími archetypmi. Každý jednotlivec i jeho každé zoskupenie je teda „hostiteľom“ spomínaných štyroch vrodených správacích archetypov. Ak v týchto správacích archetypoch prevažujú kladné súčinnostné formy (symbióza, altruizmus a tolerancia) tak hovoríme o tzv. „svetlých správacích predispouzíciach“, a v metaforickej reči duchovnej skúsenosti ich nazývame „strážnymi anjelmi žičlivosti a potešovania“. Ak v týchto správacích archetypoch prevažujú záporné súčinnostné formy (nadmerný egoizmus, agresívna uzurpácia a parazitizmus) tak hovoríme o tzv. „temných správacích predispozíciách) a v metaforickej reči duchovnej skúsenosti ich nazývame „démonmi-pokušiteľmi“. Každý jednotlivec i spoločenstvo je teda „hostiteľom“ celého fylogenetického dedičstva a teda má v sebe aj „anjelov potešiteľov“, aj „démonov pokušiteľov“ a je na každom jednotlivcovi a spoločenstve, aby sme dokázali „nespustiť z reťazec našich večne hladných démonov pokušiteľov“ a aby sme dokázali „načúvať hlasom trocha neduživých anjelov potešiteľov“. To je vlastne jadro toho ako máme anticipovať (robiť vízie a prognózy) našej budúcnosti. Už letmý pohľad na všetky externé vízie nám prezradí, či prognostik „načúval anjelom potešiteľom“, alebo či „načúval démonom pokušiteľom“. Ak paralelne k tomuto metaforickému jazyku duchovnej skúsenosti použijeme racionálny jazyk našej exaktnej prírodovednej skúsenosti, tak by sme mohli povedať, že jednak prospektívne (predvídavo) vytvárame vízie budúceho stavu a jednak retrospektívne rekonštruujeme minulosť, aby sme poznali príčinné súvislosti medzi nimi. Keď v našich víziách a prognózach uprednostňujeme tzv. žiaduce (nekonfliktné) riešenia tak to robíme tak, že do pripravovaného mechanizmu fungovania zabudovávame „represory“ (potláčadlá) nežiaducich správaní resp. neutralizujúco vytesňujeme nežiaduce stavy a naopak stimulujúco posilňujeme žiaduce stavy. Teraz sa môžeme vrátiť k typologickému výkladu, hodnotenia minulého vývoja. Takzvaná kontrakcia (zrýchľovanie) vývoja spôsobilo, že kolaps sovietsko-komunistického dirigizmu vrcholil v poslednej dekáde 20. storočia a kolaps hedonistického konzumizmu začal prebiehať už v druhej polovici prvej dekády 21. storočia. Ešte sa v histórií ľudstva nikdy nepriblížili svojimi kolapsami dva „výbehové modely“ z dvoch rozdielnych epoch. Aj komunizmus, aj konzumizmus sú v „konkurznom konaní“. Poučme sa z minulosti. Treba sa nám vrátiť pri hľadaní “vývojovej logiky” k rozhraniu medzi stredovekom a novovekom. Evoluční antropológovia sa budú ešte dlho sporiť, či vlastne bolo správne, že sa používali mätúce názvy na formácie nastupujúce po feudalizme. Zopakujme si v typologickej skratke vývoj od feudalizmu: Absolutistické monarchie (Francúzska a Veľkej Británie) vytvorili merkantilný kapitalizmus. Zvyškové elity feudálnych magnátov a zbohatnuté elity merkantilizmu vytvorili podmienky pre nástup dravého industriálneho kapitalizmu. Nech už sa mladý arogantný industriálny kapitalizmus odvolával na to, že absorboval do seba pokrokové výsledky tak renesancie ako osvietenstva predsa svojou praktikou uzurpačného zmocňovania sa trhov prepašoval do novoveku paleolitické správacie maniery lovcov, bojovníkov, zberačov plodov a uzurpačných nomádov. Novoveká sebecká dravosť menila konkurenčné vzťahy na konfrontačné vzťahy, ktoré prerástli do industriálnych vojen. Prvou rozsiahlou industriálnou vojnou bola prvá svetová vojna. Už vo finále prvej svetovej vojny sa napätia medzi „porážanými“ a „víťaziacimi“ transformovali buď do sociálnych revolúcií, alebo do revanšistických diktatúr. Pripomeňme si, že ruskí revolucionári sa za pomoci imperiálnych súperov (exportom revolúcie) dostali k moci v zúboženom Rusku kde najprv pripravovali svetovú revolúciu a keď tá sa nekonala tak vytvorili izolované provizórium ktorému dali názov „reálny socializmus“ , aj keď išlo len o štátny kapitalizmus, v ktorom ako monopolná elita fungovali nomenklatúrne kádre jednej strany. Odkryté tajné archívy 20. storočia ukázali, že nemecký cisársky generálny štáb financoval a vyzbrojil i logistický prepravil „výsadok“ krajných radikálov (Leninovu skupina) do Ruska. A súbežne - mocenské a kapitálové elity Ameriky a V. Británie (na čele s bankovým domom J. P. Morgan a Bank of England) financovali, vyzbrojili i logistický prepravili „výsadok“ krajných radikálov (Trockého-Bronsteinovu skupinu) do Ruska. Oba „výsadky“ sa spojili a plnili úlohu vyradiť cárske Rusko z hry o rozdelenie nových sfér vplyvu. Výsledok prvej svetovej vojny síce zaistil pre USA pozíciu jednotky v ekonomickom a vojenskom potenciáli sveta, ale ani porazené Nemecko, ani revolúciou skrvavené Rusko nestratili ambície predrať sa do rangu svetových veľmocí a tak nasledovala druhá svetová vojna, v ktorej bolo síce porazené Nemecko a jeho spojenci, ale sovietizované Rusko sa cez totalitný režim a cez vybudovanie bloku sovietskych vazalov pokúsilo spochybniť pozíciu USA ako svetovej jednotky. Patová situácia po druhej svetovej vojne viedla k svetovej studenej vojne. Zbrojné preteky v prvej svetovej studenej vojne viac vysilili Sovietsky zväz a jeho vazalov. Elity prehrávajúceho sovietskeho bloku (Gorbačov a spol.) sana ?alte ticho dohodli s elitami víťaziaceho Západu (Bush senior a spol.) , že za nekrvavé zrušenie sovietskeho bloku dostanú nomenklatúrne kádre právo zúčastňovať sa na privatizácii ekonomického potenciálu sovietskeho bloku a na participácii v pluralitnom systéme. „Reálny kapitalizmus“ amerického typu síce formálne triumfoval, ale zmenil a zrelativizoval kvalitu americkej hegemónie. USA boli od roku 1915 do roku 1970 najväčším veriteľom sveta. Ale od siedmej dekády 20. storočia stali sa USA najväčšími dlžníkmi sveta a od roku 2007 sa stala Čína najväčším veriteľom sveta spolu s kapitálom Saudov, ktorí tvoria druhú skupinu najväčších veriteľov. Reálne potenciály sveta ešte stále sú v atlantickej sfére, ale rastové trendy už asi smerujú neodvratne do pacifickej sféry. Silové a kapitálové potenciály sveta menia teda svoje geografické ťažiská, ale periférie silových i kapitálových potenciálov ostávajú nezmenené. Slovensko a Stredná Európa ostávajú perifériou. Slovenské pohľady (slovenská optika) na vízie sveta a na reálny svet musia stále vychádzať z toho, že patria k periférii sveta. Keďlepšie pochopíme kde sú silové potenciály sveta a kde je periféria sily, tak lepšie pochopíme, čo robí svet v obhajovaní svojich záujmov a čo má robiť Slovensko v obhajovaní slovenských záujmom. Smesíce voľky-nevoľky, vazalmi mocných (ale nemali by sme byť ich lokajmi a poskokmi). Tak či tak sme a musíme byť účastníkmi medzinárodnej deľby práce. Usilujme o našu kooperatívnu súčinnosť na tejto deľbe práce a to v záujme prežitia nás, Európy i sveta. Preto ekonomická politika Slovenska a ostatných malých štátov Európy musí lavírovať medzi obrami tak, aby obhajovali svoje záujmy mäkkým, neprovokatívnym spôsobom, ale bez nekritickej servility. Ťažiskásilyamoci sa síce z Atlantiku posúvajú do Pacifiku, ale silní zvyčajne radi merajú svoje sily na periférii. Európa po dvoch horúcich a jednej studenej vojne sa rozhodla liečiť svoju labilitu integráciou a tak vznikla nie len EÚ, ale EÚ sa stala na obmedzený čas najväčším ekonomickým potenciálom sveta. A to jej môže byť osudné, lebo USA ako svetová jednotka sa inštinktívne môže cítiť byť vyzývaná Európskou úniou. USA voľky-nevoľky musia k EÚ pristupovať nie len ako k partnerovi, ale aj ako k súperovi. EÚ musí touto formálnou zmenou váh však signalizovať, že je naďalej dostatočne solidárna s euroatlantickou sférou. Nie je to jednoduché. Brzezinski cynický nazval EÚ bezpečnostným protektorátom USA a to je naozaj pravda. EÚ je teda vojensko-silový trpaslík, ale ekonomický obor. Totiž EÚ v prvej dekáde 21. storočia zahrnutím nových členských štátov vytvorila súčtovo taký ekonomický potenciál, ktorý je väčší ako ekonomický potenciál USA. EÚ a jeho bruselská centrála, je však tiež zranená prebiehajúcou krízou a nemala by ísť do prestížnych sporov ani s USA, ani s inými mocnosťami. EÚ by najmä nemala vystupovať ako ekonomický superštát, lebo elity USA strážia prestíž svojho super-postavenia a zúčastnia sa na každom zoslabení EÚ a eurozóny. Patálie eurozóny s Gréckom a s jeho falšovaním štatistík vznikli už vtedy keď smutne známa americká banka Goldman Sachs zhodnovernila grécke „machrovanie“ so štatistikou a účtovníctvom zadlženia a cez pochybný audit umožnila umiestňovanie gréckych štátnych dlhopisov na trhoch s obligáciami s nadhodnoteným rejtingom a to za pofidérne prísľuby zisku z predaja leteniek pre turistov tráviacich dovolenku v Grécku. Rozhadzovačnosť gréckeho štátneho rozpočtu tak bola ešte posilnená. Na vine nie je len nedostatočný bruselský audit, ale aj „zahmlievacie“ manévre spomínanejamerickej banky. Grécko sa netransparentne dostalo do eurozóny, avšak solidarita eurozóny je nie len veľkodušná, ale aj racionálna. Európska ekonomika jednoducho potrebuje spoločnú menu, už aj preto, že dolár ako rezervná mena je stále menej spoľahlivý. Je to večná dilema, ako „nasýtiť vlka tak aby ovca ostala celá“. Eurozóna musí sa stabilizovať aj tým, že zmenší svoju kurzovo stabilizačnú závislosť na USD, ale zároveň nemôže úplne zrušiť svoju „občasnú sterilizačnú pomoc“ dolárovému kurzu. EÚ musí napokon platiť USA za „jadrový dáždnik“, ale musí priateľský (mäkkým spôsobom) naliehať na USA aby súhlasili s prípravou „nových bretton-woodskych dohôd“, ktoré by začali budovať nový rezervný systém globálneho „všeobecného ekvivalentu“ (svetových peňazí). Teda riešením výpomoci Grécku , vlastne EÚ signalizuje svetu, že musí brániť transakčnú hodnovernosť Eura. Pokračujúci tlak burzových špekulantov na euro len zvýrazňuje indície, že nejde o náhodnú hru vytvárania panických nákupov a predajov, ale o diverzný ťah. Burzoví špekulanti sa menia na nový druh teroristov a svet musí ich zahrnúť do množiny „nebezpečných diverzantov“. Aj členské štáty EÚ, aj Brusel musia vedieť odkiaľ vietor fúka. Slovensko ako členský štát EÚ a člen eurozóny musí sa solidarizovať s EÚ. Slovenské orgány mali by však varovať Brusel, aby neprovokoval USA. Brusel by mal diskrétnou cestou varovať radikálnu časť elít USA, aby skončili s konfrontačnými dobrodružstvami na burzách. Slovensko má svoje legitímne ekonomické záujmy, a nechce kmitať medzi EÚ a USA. Sme približne v analogickej situácii ako to bolo keď slablo rímske impérium. Členovia i susedia impéria, chceli byť partnermi a priateľmi Ríma, ale už nechceli byť pod sebevoľným komandom rímskych vojvodov-miestodržiteľov a ich nemilosrdných vyberačov daní. Globálny konzumistický poriadok je nie len zranený a funkčne kolabujúci, ale aj neudržateľný. Svet potrebuje „nový edikt milánsky“ , „nové bretton-woodske dohody“ a nový „pakt medzicivilizačnej solidarity“. Máme záujem, aby USA ostali demokratickou veľmocou, ale musíme viesť intenzívny dialóg s umiernenými elitami USA, aby aj USA opustili model super-konzumizmu a aby vlastné dlhy cez rozrieďovanie dolára nadproporčne „neprelievali“ na Európu a svet. Ani EÚ, ani Slovensko nemôže odmietnuť „kompenzačnú rentu“ ktorú „odvádzame“ svetovej superveľmoci za jadrový dáždnik, ale má legitímne právo snažiť sa minimalizovať túto svoju „rentu“. Aj my sa chceme vyliečiť zo super-konzumizmu a chceme aby sa zo super-konzumizmu vyliečila aj EÚ a USA. Nesmieme zabúdať že správacie atavizmy majú aj naši susedia a aj im musíme podať partnerskú pomocnú, avšak nikdy nie servilnú ruku. Presnejšie povedané máme aj „domáce úlohy“ , aj „úlohy voči susedskému okoliu“. Doma musíme presvedčiť našich národných i národnostných radikálov, že nemôžu sa hrať na„sebevoľných frajerov“, ktorí neuznávajú ani domácu suverenitu štátu ani vonkajšie silové pomery. Ak by zavládol u nás a vo svete chaos tak chaos nie je sloboda ale hrubá svojvôľa. Doplatila by na to väčšina slovenského národa aj menšinové národnosti. My chceme zdokonaľovať naše domáce i vonkajšie okolie. Len v takomto solidárne kooperujúcom prostredí možno dlhodobo prežívať a uchovať si vlastnú národnú, štátnu, kulturno-mravnú a sociálno-ekonomickú identitu. Len symbióza nás uchráni. Z dlhodobého hľadiska prežívajú hlavne inteligentnejší (talentovanejší), lež geopolitický priestor je silové pole a určujúcim v súmeraní je najmä sila. V tomto zmysle je Slovensko svojím inteligenčným (talentovým) a silovým potenciálom na periférii silového poľa. Naša húževnatosť a mäkká vzdorovlivosť nám zabezpečili, že sme sa ani z tejto periférie nevytratili, ba naopak sme sa štátne zviditeľnili. Treba povedať, že malé i stredné ekonomiky Európy si v podstate uvedomujú svoju marginalitu, čo do možností ovplyvňovať svetové trendy. Po studenej vojne , keď sa zmenili sféry veľmocenského vplyvu sa rozhodli vlastne všetky malé i stredné ekonomiky a štáty Európy orientovať sa na export a teda zviesť zápas o nové rozdelenie odbytísk. Víťazi studenej vojny, ako jediní mohli pokračovať v zbrojnej konjunktúre a tým si upevniť svoje zbrojno-zastrašovacieho super-postavenia, ale to viedlo do super-náročnosti štátneho rozpočtu USA. Navyše americká administrácia musela americkej spoločnosti ukázať, že zo svojho super-postavenia vyplýva aj právo na super-spotrebu amerického obyvateľstva. Známy slogan „ American way of life“ (americký spôsob života), je vlastne americký spôsob žitia nad pomery, teda americký spôsob super-spotreby. Tento slogan musí byť zmenený a musí byť zmenený americký postoj k super-konzumu. Keďže ani stredná vrstva USA a ani základný plebs USA nemali naakumulované dostatočné zdroje, tak americké elity odporúčali americkým konzumentom, aby neváhali a zadlžením realizovali svoju super-spotrebu. Napokon aj štátne elity USA to isté robili s americkým štátnym rozpočtom keď expanzívne zvyšovali štátny dlh, aby mohli realizovať expanzívnu politiku svetového dominátora. Od čias Johsonových a Nixonových politik sa rozhodli všetky ďalšie americké administrácie organizovať americkú super-spotrebu na úkor ostatného sveta a to jednak riadením americkej štátnej zadlženosti a jednak riadením plánovitého rozrieďovania dolára ako svetovej rezervnej meny. Ostatné štáty a ekonomiky nemajúc možnosti zmeniť super-postavenie USA rozhodli sa exportnými ofenzívami participovať na rastúcej super-spotrebe bez ohľadu na limitnosť zdrojov globálnej ekonomiky. Čínska ekonomika zdanlivo prijala veriteľské financovanie americkej super-spotreby cez nákup amerických štátnych dlhopisov a to za cenu otvorenia amerických trhov čínskej exportnej ofenzíve. Cez vytváranie „osobitných ekonomických oblastí“ (napodobňovaním Hongkongu ako daňového raja pre voľný kapitál) unikla Čína pasci kapitálovej podvýživy. Čína obišla tiché kapitálové embargo, ktoré naordinovala Bildenbergská skupina globálnych nobilít a to tým, že vytvorila paralelne stovky nových Hongkongov – daňových rajov v tzv. “mimoriadnych oblastiach”. Svetový voľný kapitál sa jednoducho diskrétne vzoprel americkej politike kapitálového embarga voči Číne a vrchol sa na tučné tantiémy a dividendy, ktoré plynuli z investovania v Číne. Tak sa voľný svetový kapitál zúčastnil na super-výstavbe čínskej ekonomiky. Sila obchodných prebytkov Číny dovolila čínskej vláde udržovať podhodnotený kurz juanu a tak znemožniť konkurencieschopnosť ostatných svetových tovarov voči čínskym. Treba však zdôrazniť, že ani svetoví kapitáloví megašpekulanti nezaháľali. Totiž neregulované operácie kapitálových špekulantov sa neobmedzili iba na čínsky investičný boom a na burzách sveta separovali „prísľubovú ekonomiku“ (ekonomiku „cenín“) od „reálnej ekonomiky“. „Prísľubová ekonomika“ sa zmenila na špekulatívnu virtualitu (na virtuálnu bublinu) a úplne sa vymkla kontrole verejných orgánov. Banky na pokyn svetových finančných elít poskytovali nízko kryté úvery americkej spoločnosti, ale potom tieto banky svoje rizikové úvery rozsegmentovali do „podielových fondov“ a cez derivátové trhy infikovali všetky deriváty „falošnými“ („subprimeovými“) ceninami. Nenásytnosť kapitálových špekulantov za ziskami z týchto „subprimeových“ derivátov viedla k tomu, že všetky kapitálovody sa postupne zaplnili pseudoceninami (infikovaným i neplnohodnotnými ceninami) a tieto „upchali“ najprv kapitálovody (peňazovody), a stratou transakčnej dôvery začali tie isté špekulujúce banky odmietať platby „falošnými ceninami“, ktoré vlastne sami emitovali. Keď praskli bubliny týchto „nadhodnotení“ tak sa kolaps prísľubovej ekonomiky prevalil aj do reálnej ekonomiky. Takto teda nastal kolaps derivátových, neskôr finančných a napokon komoditných trhov v rokoch 2007-2009. Obrovská „čierna diera nekrytej nadspotreby“ vytvorila „pohoria dlhov“. „Záchranné balíčky“ ešte zvýraznili fakt, že od zániku bretton-woodskych dohôd je celý systém „svetovej rezervnej meny“ založený na „plávajúcom kurze“ a teda na fikcii. Nebezpečnosť defaultu doláru ako rezervnej meny spočíva v tom, že by mohol ztrhnúť v domino efektu všetky ostatné transakčne previazané meny do záhuby. Samozrejme je to neférová hra neregulovaného konzumizmu nie len s doteraz vybudovaným potenciálom, ale aj s budúcnosťou sveta a s budúcnosťou následníckych generácií (potomkov). Svet už nemôže pripustiť také hazardne navršovanie dlhov, ktoré by sa bez definovaných a fungujúcich umorovacích zariadení zmenilo na „brzdné kotvy“ ľudstva. Nuž postnovovekým prorokom – prognostikom svetového vývoja je ťažko písať o realizovateľnej budúcnosti. Jedny „prognostické školy“ sú viac „optimistickejšie“ a iné viac „pesimistickejšie“. Väčšina týchto prognóz sa tak či tak podobajú známemu výroku delfskej veštiarne, ktorá predvídala kráľovi Kroisosovi, že „ak prekročí veľkú rieku (Halys), tak bude porazená veľká ríša“. Veštiareň pre istotu nepovedala ktorá ríša bude porazená. Napokon vízie musia byť postavené kondiciálne, čiže musia povedať, že „ak sa splnia také a také predpoklady, tak môžu nastať také a také následky“. Prognostici s ohľadom na chronický laborujúce ekonomiky sú vstave povedať, aké lieky zmierňujú bolesť, ale nevedia povedať, ktorá terapia je vyliečujúca. Super-konzumná zotrvačnosť sveta je aj inštinktívnym prejavom úteku do virtuálnej reality, lebo svet po šoku vyvolanom kolapsom neregulovaných trhov v rokoch 2007 až 2010 víta rozptylovú náhradu , ktorú doslova „krízuvzdorne produkuje“ jediný fungujúci „priemysel“ – „priemysel zábavy“ (entertainment industry). Táto zábava je však tiež „subprimeová“ , je pahodnotou, ale dokáže odpútať zneistenú ľudskú myseľ od ťaživej bezvýchodnosti súčasných konzumných systémov. Celebrity ako „drevení Pinokiovia“ predvádzajú v masmédiach svoje drobné naparovania, svoje škodoradosti a ponúkajú miesto kultivujúcich príbehov svoje vlastné škandáliky a zaplňujú hodnototvorne vákuum svojím „smeťovým šumom“. Zotrvačnosť vykoľajeného sveta je obrovská. Kašírované reklamy politického marketingu ponúkajú plebsu virtuálne reality, ak ich politickým prominentom vo voľbách vystaví na ďalšie štyri roky bianko zmenky. Bohužiaľ tento havarovaný svet bude musieť pretrpieť „demokratické motanie sa v kruhu“, lebo náhradou skorumpovanej demokracie je iba ešte skorumpovanejšia totalita. Všetky strany, všetci politici strácajú na vierohodnosti, ale musíme si priznať, že oni sú len odrazom našich všeľudských nedokonalosti. Musíme začať strastiplní pochod cez všetky naše ľudské inštitúcie (samozrejme cez legitímne inštitúcie), aby sme ich zdokonalili takou mierou, akou sa sami dokážeme zdokonaliť. Odmietnime finty tých politikov, ktorí zakrývajúc svoje lapsusy hádžu škandalizačné blato na svojich politických rivalov. Či sa nám to páči alebo nie, ale všetci sme infikovaní hedonistickým konzumizmom a nestaneme sa zdraví, ak odmietneme sa liečiť. Sme v pozícii obéznych milovníkov kalorický predimenzovaných jedál či v pozícii alkoholovo, nikotínovo a drogovo závislých ľudí, ktorí nemajú silu opustiť ruinózne konzumné návyky, ale chcú „zázračný liek“. Mnohé z liekov sú len „placeba“, alebo bez „záruky“. Ak nastane epidemický resp. pandemický priebeh ekonomického kolapsu, tak niet úplne prepracovaných metód celoplošného čelenia. Aj keď posledných desať rokov sa už aspoň študujú a prednášajú metódy plošnej krízovej terapie („Crisis Management“ a „Turn Around Management“), predsa pre mnohé sektory ekonomiky sú ešte tieto metódy nedostatočne preskúmané a overené. Sami bankoví odborníci a odborníci na dohľad nad derivátovými trhmi priznali, že v podstate nepoznajú formalizované a zákonné reglementy “ceninových transakcií”. Navyše mnohé zahraničné prognózy chápu obnovenie zdravého stavu ako návrat do predkrízovej podoby neregulovanej trhovej ekonomiky. Neregulovaná ekonomika je však „pekelný stroj“, ktorý prv či neskôr „vybuchne“. Niektoré prognózy buď odrážajú len skepsu voči konzumizmu iné zase voči “ľavici” ako takej, ktorú mätúco stotožňujú so sovietskym komunizmom. No najhoršie sú tie prognózy, ktoré skoro tridsať rokov chrlili reči o neudržateľnosti “verejnej ruky” o notorický “zlom štáte” , o potrebe “odbúrania štátu blahobytu” a o genialite “skrytej ruky trhu” a teraz keď už tri roky zažívame nimi navodenú katastrofu tak sa obliekli do pestrofarebných rúch „vševedkov“ a hlásajú, že nová konjunktúra je už predo dverami a treba „očistené“ korporácie odovzdať „osvedčeným priekopníkom podnikateľského ducha a nesputnávať ich byrokratickými reglementami“. Nuž a tento „opľuvaný štát“ má vraj zobrať na svoj chrbát všetky dlhy bankrotujúcej ekonomiky a zároveň má „radikálne redukovať“ verejné výdaje. Títo vševedkovia ďalej bezočivo tvrdia, že na „mezoúrovni“ a „mikroúrovni“ jednotlivých firiem fungujú špecialisti pre riadenie bankrotu a strážcovia likvidačnej podstaty. Tvrdia, že likvidačné porcovanie a rozpredaj konkurznej podstaty „firemných kadáv“ sú užitočným biznisom. Koniec koncov zabezpečenie recyklácie nekróznych štruktúr je podmienka každej zhodnocovacej ekonomiky. Ale svetovú ekonomiku neuživia „zdochlinári“ („mrchožrúti“). Napriek maske optimistického sebavedomia sú mocenské elity, aj proroci neoliberalizmu a neokonzervativizmu poriadne zošokovaní. Šokovo ochrnutá je aj tzv. vysoká ekonomická a sociálna veda, ktorá zoči-voči rozvalu mnohých nosných sektorov ekonomík nepozná účinné terapie. Vládnuce a pozaďové elity samozrejme chcú uchovať mocenské status quo a teda chcú „udržať“ super-konzumizmus pri živote a pri moci. Hoci nepoznajú hodnoverné terapie kolabujúcich formácií konzumizmu predsa vehementne odmietajú považovať súčasnú podobu konzumizmu za „výbehový model“. Treba pripomenúť, že tzv. vysoká ekonomická veda neposkytla za posledných štyridsať rokov žiadnu alternatívu za zaniknutý bretton-woodsky systém zlatého resp. iného reálne krycieho štandardu svetových peňazí. Vysoká veda neposkytla žiadnu alternatívu doterajšieho modelu „námezdnej práce“, ktorá zaniká ako arktické a vysokohorské ľadovce. Vysoká veda neposkytla žiadnu alternatívu doterajšieho umorovacieho systému dlhov. Vysoká veda neposkytla žiadnu alternatívu na „zastavenie vákuovania verejného záujmu“ a na nové formovanie participatívnych, paralelných, ale aj združených foriem súčinnosti súkromného a verejného vlastníctva. Pretože tvorba malého a stredného podnikania už nie je možná bez toho, aby verejný sektor predtým nepripravil jeho infraštruktúru, tak musí územné plánovanie zahrnúť do štandardu vybavenosti územia aj budovanie „operačných parkov pre malé a stredné podnikanie“. Terajšie „priemyselné parky“ sú síce krokom k zdravej perspektíve, len sú nesystematické. Navyše treba štruktúru novobudovaných parkov prispôsobiť podmienkam rozvoja „nehmotnej a neenergetickej pridanej hodnoty“, podmienkam nanotechnológií, podmienkam lokálneho a regionálneho recyklovania, podmienkam pre hendikepovanú iniciatívu a chránené dielne a podmienkam tvorby prototypov a solitérnych objavov či zlepšení s využitím robotizácie a kyborgizácie. Vysoká veda neponúkla alternatívy za chorobný gigantizmus v ekonomických systémoch. G. B. Graafland (odborník pre korporačnú a štátnu stratégiu a zakladateľ Planckovej nadácie) v súvislosti so sklonom ku globálnemu gigantizmu pripomenul múdry výrok Einsteina. že „každý inteligentný blázon vie urobiť veci väčšie, zložitejšie, komplexnejšie a silnejšie, ale iba dotyk génia dáva odvahu pohybovať sa opačným smerom“. Globálne korporačné kolosy (či už kapitálovo-špekulačné, alebo finančné a komoditné) nemajú zálohové istenie a žiadna verejná ekonomika nie je vstave vstúpiť do pozície “posledného veriteľa“ takýchto kolosov. Vysoká veda neposkytla alternatívy oddelenia tzv. „utility functions“ v bankovníctve od rizikových špekulačných operácií. Bezmocná svetová verejnosť sa už desaťročia díva na špekulačné vyčíňanie bánk a hedgeovských fondov pri narábaní s nevlastným kapitálom (úložkovým kapitálom). Vysoká veda neponúkla alternatívy rejtingových a audítorských agentúr ktoré úplne zlyhali pri detegovaní hodnovernosti firiem a ich transakcií všetkého druhu. Pochopiteľne niektoré ekonomiky sú tak kontaminované „paceninami“ (subprime valuses), že vyžadujú karanténne izolovanie. Nástupnícky model prichádzajúci po konzumizme musí však ochrániť priestor iniciatívy, tvorivosti a príčinlivosti a zároveň musí vytesniť ilegalitu a rôzne maskované spôsoby uzurpácie či parazitizmu. Je asi nesporné, že treba zabezpečiť kompatibilitu verejných a súkromných záujmov a treba do ekonomiky vniesť parametrizovateľné kritéria étosu (morálky). Bude vo verejnom i súkromnom záujme, aby sa obnovilo úrovňové diferencované regulačné správcovstvo trhu a aby ohľady na limitnosť našej planéty vniesli do ekonomiky nutnú mieru kontingentácie. Každopádne pôjde o možnú slobodu iniciatívy, ale žiadna sloboda nemôže byť bezbrehá. Udržateľný vývoj si vyžiada podstatne modifikovaný systém súhry podnikateľskej a tvorivej iniciatívy so sieťou regulatívnej správy a kalibrovania iniciatív, aby boli v zhode s ekologický, klimatický a sociálne udržateľným rozvojom. Napokon do ozdravovacieho procesu treba zapojiť potenciál ľudského altruizmu všetkých generácií, ktoré chcú prispieť dobrovoľnou prácou v celej škále maródujúcej spoločnosti. Samaritánov nikdy nebolo nazvyš. Samaritánmi môžu byť ľudia všetkých generácií. V kríze však nie je len sociálno-ekonomický systém, ale aj praktická politika. Hoci výbehový je celý spoločenský systém, nemožno pripustiť, aby riešenie zobrali do rúk radikáli. Už žiadny „výstrel z Auróry“, už žiaden „pochod na Rím“, už žiadny „víťazný február“ a už žiadny „veľký pochod“ ani žiadna „kultúrna revolúcia“, iba budovanie dislokovaných štruktúr zo „symbióznych enkláv“ („parkov novej ekonomiky“) pomocou „správcov trhu“ t.j. pomocou štátnych, regionálnych a lokálnych (municipálnych) orgánov a individuálnych i skupinových iniciatív. Musí ísť o priebežnú transformáciu. V nasledujúcej „výberovej inventúre“ budú v skratke naznačené „silné“ a „slabé“ stránky vybraných prognóz a vízií 21. storočia. Pochopiteľne aj v tomto zošite ide o subjektívny výber a subjektívnu charakteristiku. Každý čitateľ si musí urobiť svoje kritické zhodnotenie. Je to len príspevok k hľadaniu alternatív. Slovenské prognózy s ohľadom na nadvládu „neofitov“ neokonzervativizmu a neoliberalizmu v „mimovládkach“, vo filiálkach svetových mienkotvorných centrál, a vo všakovakých „správnych radách“ sú vlastne tiež „ozvenou“ doktrinálneho konzumizmu , ktorý jednoducho havaroval. Preto treba nám poznať a kritický prehodnotiť predovšetkým „vonkajšie“ (externé) vízie tohto sveta, Je pochopiteľne, že tieto vonkajšie vízie boli sformované v „siločiarach“ globálneho konzumizmu. Prognózy väčšinou nie sú politický neutrálne, takže je v nich postihnuteľné buď ich inklinovanie „do prava“, alebo inklinovanie „do ľava“, alebo sa snažia byť „stredové“ (dokonca s „pravým stredom“, alebo s „ľavým stredom“). Serióznejšími sa zdajú skôr tie prognózy, ktoré menej kladú dôraz na „ľavo“¸ alebo na „pravo“ avšak snažia sa vyhýbať radikalizmu a extrémizmu.

Výber zahraničných prognóz

Do prvejskupiny typologických vzorov treba zahrnúť prognózy kritický odhaľujúce komplexné ekonomickéi ekologické koreneprechoduodkonzumizmukusuper-konzumizmu v euroatlantickom prostredí. Ide tu o prognózy, ktoré čiastočne vznikli pred skončením studenej vojny a zachytili nástup thatcherizmu a reganomiky a nadväzne mohli kritický glosovať triumfalizmus neregulovaného trhu po skončení studenej vojny. Prvá skupina prognóz vznikla síce pred vlastným kolapsom neregulovaných trhov, ale ho varovne predvídala. Ťažiskom týchto prognóz sú monumentálne predvídavé pohľady multidisciplinárneho makroekonóma JohnaKennethaGalbraitha. Do tejto predkrízovej, ale apokalyptický naliehavej skupiny prognóz treba tiež zahrnúť ekologický kotvené práce okruhu vedcov okolo J. E. Lovelocka, ktorý si vlastne zúfal nad anachronizmom a atavistickou zotrvačnosťou ľudského plemena v rozvracaní ekológie Zeme (Gayasystému). Lovelockove prognózy sú zúfalo pesimistické a predvídajú klimatický kolaps sveta. Sú „prehnané“ hlavne preto, aby pozitívne šokovali verejnosť a vybudili ekologickú ostražitosť ľudstva. Preto sa v prvej skupine typologických vzorov sústredíme najmä na sociálno-ekonomické Galbraithove prognózy, ktoré sú komplexnejšie a zahrnujú ekologický kontext. Galbraith nadväzuje na požiadavky Johna Maynarda Keynesa aby bol budovaný systém verejného správcovstva trhov a regulovania ekonomických aktivít, tak aby bola využitá aj súkromná iniciatíva, ale aj jej verejná regulácia a aby mohlo dochádzať k transparentnej synergii súkromnej i verejnej iniciatívy. Galbraith najmäv svojichneskorýchprognostickýchprácach vyvodzuje konzekvencie z faktu, že vedecko-technický pokrok vytláča ľudskú prácu a zmenšuje rozsah pracovných príležitostí pričom ale vytvára dostatok existenčných zdrojov pre všetkých. Galbraith z faktu zmenšovania množiny nevyhnutnej práce a z rastu produktívnych síl hľadá potrebné konzekvencie nového kritériovania ľudských cieľov. Galbraith paralelne postihol tak ruinózne dôsledky reklamou i úverovou stimuláciu podnecovaného super-konzumu (samoúčelného odbytu), ako aj ruinózne dôsledky rastu chudoby ľudí, ktorí v dôsledku zmenšovania pracovnej ponuky sa stávajú pracovne nadbytoční (nezamestnaní až nezamestnateľní). Galbraith v super-konzumizme postihol tendenciu roztvárania nožníc medzi saturovanou menšinou a nesaturovanou väčšinou. Tieto účinky vnímal ako dôsledok zániku industriálneho kapitalizmu a zhubného bujnenia špekulatívnej ekonomiky nad reálnou ekonomikou. Keďže rozvoj produkčných síl už dáva predpoklad saturovania existenčných potrieb bez priamej závislosti na ľudskej práci, tak Galbraith vlastne chce nastaviť ekonomiku tak, aby štát zaisťoval „existenčné dávky“ pre všetkých členov spoločnosti. Tento verejnýzáujem zaisteniaexistencievšetkých vlastne vytvára akýsi racionálny, aleajhumánnyodbytovýprahkonzumu a pridanú hodnotu by bolo možné viesť minimalizáciou hmotno-energetických zdrojov a maximalizáciou inteligenčno-tvorivých zdrojov. Ekonomika v limitných rámcoch planetárnych zdrojov musí byť kontingentovaná, ale v jej rámci má vytvárať priestor pre hodnototvornu iniciatívu a angažovanosť všetkých spôsobilých. Právo na zabezpečenú existenciu by teda vlastne bolo paralelným právom spolu s právom trhovo stimulovanej iniciatívy a podnikavosti do oblastí kde sa minimalizujú limitné zdroje. Galbraithovo prognózovanie vychádza z participatívnejsynergieverejnýcha súkromnýchzáujmov. Tomuto by sa mal podrobiť ekonomický systém a jeho regulačné nastavenie. Poznamenávam, že silnou stránkou Galbraithových prognóz je fakt, že jednak vyvodzuje dôsledky zo schopnosti ekonomiky saturovať existenčné potreby všetkých a jednak ide aj v ústrety kritériám Lovelockovho ekologického kontingentovania ekonomiky. Galbraith však predpokladá, že aj kontingenčné nastavenie musí hlavne ísť proti úsiliu o radikálnosť, proti bezbrehému konzumizmu a proti neregulovanému trhu. Galbraith vlastne rehabilituje legitímnosť verejného záujmu, legitímnosť správcovstva trhu a možnosť synergie verejných i súkromných záujmov cez možné participatívne združovanie záujmov. Galbraith na kritickom posúdení thatcherizmu a reganomiky odhaľuje, že radikálineoliberalizmua neokonzervativizmuvytvorili „nesvätúalianciu“ odbúravaniasociálnejdimenziev ekonomike. Hoci Galbraithove prognózy boli vyhotovené ešte pred druhou globálnou krízou a pred praskaním najväčších megašpekuláčných bublín, predsa Galbraith postihol, že po strate strachu z komunizmu dochádza k akémusi tunelovaniu verejných záujmov a že dochádza k potláčaniu tak sociálnej ako morálnej dimenziu v mene bezbrehej „slobody“. „Odbúravanie štátu blahobytu“ vnímal teda nie len ako nezvládnutý triumfalizmus po skončení studenej vojny, ale aj ako zrejme doktrinálne tendencie radikálnych ekonomických a mocenských elít už v ére Thatcherizmu a „reagnomiky“. V politickom zmysle Galbraithove prognózy predstavujú stred resp. ľavý stred a dôrazné vyžadujú neutralizovanie radikalizmu a extrémizmu. Dovolávajú sa návratu angažovaných intelektuálov do vecí verejných, lebo politický systém konzumizmu generoval len „podradných politických populistov bez vízie a morálky“. Táto prvá vybraná skupina prognóz pre 21. storočie teda vykryštalizovala z Galbraithovho a Lovelockovho odkazu a je v tom dobrom slova zmysle zakotvená v euroatlantických civilizačných tradíciách a vlastne pomáha rehabilitovať nedoktrinálnu vysokú ekonomickú a vysokú ekologickú vedu. Veľká perspektíva Galbraithových prognóz spočíva v tom, že asi nachádzajú kľúč na nahradenie „historického postavenia námezdnej práce“, (ktorá sa v postindustrializme tratí) a to iniciatívnou, činorodou, hodnototvornou a aj dobrovoľnou angažovanosťou i podnikavosťou. Tzv. občianske (existenčnej) dávky by jednak zjednodušili neprehľadný chaos rôznych typov verejných podpôr, jednak by vrátili ľuďom dôstojnosť a zároveň by boli vlastne konzumným minimom a teda by umožnili ľuďom slobodne rozvíjať svoju sebarealizačnú iniciatívu a to ako zmyslupnú a hodnototvornu sebarealizačnú činorodosť kombinovaním vynaliezavosti, altruizmu, charitatívnosti a podnikavosti. Veľká perspektíva tejto skupiny prognóz je aj v tom, že akceptujú svoje nové bázovanie na ekologickej limitnosti a tak tvoria kryštalizačné jadro nástupníckej (postkonzumistickej) formácie trhovej a zároveň ekologický kontingentovanej ekonomiky. Pochopiteľne treba dodať, že táto prvá skupina prognóz pre 21. storočie sa vracia aj k mravnému a sociálnemu solidarizmu, ktoré spolu zaisťujú kontinuum euroatlantickej a teda aj kresťanskej civilizačnej identity.

Do druhejskupinyprognóz 21. storočia zaradíme politologické a teda sociálnopolitické, kulturologické a civilizačné prognózy S. M. Huntingtona. Tieto prognózy vznikli síce už po skončení studenej vojny, po rozpade Sovietskeho zväzu a po vzniku „zvyškovej“ Ruskej federácie, ale pred americkým kolapsom hypotekárneho trhu a pred nadväzujúcou globálnou krízou. Huntigton vo svojej knihe „Stret civilizácií - Boj kultúr a premena svetového poriadku“ popísal ako pomocou rozvojových scenárov dospel k alternatívnym prognózam možných medzicivilizačných konfliktov. Huntingtonove alternatívne prognózy nezaprú v sebe jeho euroatlantické kultivovanie. Huntington je z okruhu vedcov, ktorí si študijné osvojili kabinetné poznatky európskych i amerických spoločenských vied, ale Huntington zároveň dostal príležitosť pracovať v poradných štáboch amerických prezidentov (v mozgových trastoch hegemóniálnej exekutívy). Huntington dôverne poznal aj „starú teóriu“, aj „novú prax“ mocenských i talentových potenciálov Ameriky a zároveň sa formoval v pokračovaní humanistickej tradície v politologických vedách. Huntington dôverne poznal technológiu silovej politiky (poznal aj „warmakerov“ aj „peacemakerov“ americkej politickej scény). Poznal aj vnútornú logiku geopolitického vývoja „najmladšej“ veľmoci, ktorá odráža v sebe aj „arogantnosť sily“ i určitú mieru barbarizmu a vulgarity ešte nevyzretého a relatívne mladého „Nového sveta“. Huntington ako špičkový vedec dobre poznal nie len stále sa rozširujúci záber tzv. evolučnej antropológie, ale poznal aj mechanizmus vrodených predispozícii veľmocí a štátov k nadužívaniu sily a moci. Napriekkorektnejlojalitevočisvojejvlastiupozorňovalnatzv. Brutovkomplex, tedasklonhegemónavyužiťtzv. preventívnyúdernamocnejúcehoveľmocenskéhorivala. Vytvoril veľmi premyslený scenár možného veľkého medzicivilizačného konfliktu v 21. storočí, ako dôsledok stretu euroatlantickej civilizácie s moslimskou a pacifickou (čínsko-japonskou) civilizáciou. Scenár bol vytvorený na to aby účastníci precvičovania pochopili kde vedie „logika sily“ a jej paleolitických atavizmov aj v súčasných moderných podmienkach. Na alternácii priebehu, oceňovaní rizík a „logike“ scenára ukázal, že by takýto konflikt končil – síce nie totálnou, ale rozsiahlou jadrovou devastačnou katastrofou, ktorá by severnú hemisféru vyradila na mnohé desaťročia z civilizačného kultivovania. Huntingtonsícenedávnoodišielz tohtosveta, alejehoodkazprognostickývyznievaakonaliehavárada, abysaatlantickácivilizáciavyhlasklonumentorskývnucovaťhodnotyeuroatlantickéhospôsobuživotamoslimskejabudhisticko-taoistickej (pacifickej) civilizáciii ortodoxnej (ruskej) civilizácii. Huntington si uvedomoval že v podloží atlantickej civilizácie je aj silný sediment ruskej ortodoxnej civilizácie, preto odporúčal hľadať zblíženie euroatlantickej a ruskej ortodoxnej civilizácie a hlavne neodporúčalkonfrontáciudedičovzápadnéhoa východnéhokresťanstva. Tu spočívajú silné miesta Huntingtónovej prognózy. Huntingtonovi bolo zrejme, že aj v ruskej ašpiračnej tradícii často prepukali uzurpačné syndrómy a bude treba, aby ruská demokratizujúca spoločnosť sa vrátila ku altruistickým koreňom východného kresťanstva a aby ruský element našiel v sebe silu symbiózy s inými etnickými skupinami. Huntingtonsiuvedomoval, žečasťatavizmuRuskavyplynulaz toho, žepotisícrokov „držalochrbát“ vočinomádskemuchaosuprichádzajúcemuzosibírskychstepía tundier. V tejto súvislosti treba v Európe aj zo strany altruistických elít EÚ a USA pomáhaťkzblíženiueuroatlantickejcivilizáciecezzblíženietradíciivýchodného a západnéhokresťanstva. Tu pripomínam, že jednou z hnisavých rán pomedzia medzi východným a západným kresťanstvom je poľsko-ruská animozita. K dobrým znakom dnešnej krízovej doby treba zaradiť aj výrok Brzezinského a viacerých elitných odborníkov Západu, keď ocenili v čase leteckej katastrofy pri Smolensku (kde v apríli 2010 zahynula veľká časť poľských elít) veľmi ústretové konanie politických i duchovných špičiek Poľska a Ruska. Brzezinskimáleštedonedávnao veľamenejempatiepreodbúraniepoľsko-ruskejnedôverya v americkejgeopolitikebolskôrprívržencomtvrdéhoudržovaniaamerickejhegemónie aj živením poľsko-ruskej animozity. O to si treba viac ceniť Brzezinskeho výzvu na zblíženie v poľsko-ruskom vzťahu. Solidárne smútenie ruskej i poľskej spoločnosti a opakované ruské ospravedlnenie za Katyň vytvorili naozaj možnosť poľsko-ruskej katarzie a metanoie (preporodenia vzťahov). Táto atmosféra solidarity by umožnila hľadaťsymbiotizujúcemodusvivendimedziRuskoma Poľskoma týmmedziRuskoma EÚa napokonajRuskoma USA. Takáto alternatíva budúcnosti by rozhodne pomohla zblíženiu celej euroantlantickej civilizácie a k hľadaniu altruistickejších vzťahov aj s pacifickou civilizáciou a s moslimskou civilizáciou. Slovenskobymalotrvaleponúkaťdobréslužby. MaléSlovenskoužpostáročiažijez rannéhobyzantsko-christianizačnéhoimpulzucyrilo-metodskejmisiea zároveň harmonizovalov sebeajprednostizápadnéhokresťanstva. Je to malý a skoro epizodický prípad, ale hodný nasledovania. Jepochopiteľnev slovenskomzáujme, abysapokoncistudenejvojnyekumenickýscelilaeuroatlantickácivilizáciavyužívajúctakcivilizačnésedimentyzápadného, akovýchodnéhokresťanstvaa zároveňtakjuhoeurópskej a stredoeurópskejuniverzality (katolicitty) akoseveroeurópskejpartikularity (protestantizmu). Či dominujúce elity využijú tento katarzný účinok je zatiaľ nie isté. Ale havarovanej euroatlantickej civilizácii chýba práve komponent mravnostného ukotvenia, ktoré jediné je vstave ozubadliť konzumizmom rozvášnenú hrabivosť a ziskuchtivosť. Postnovovekáformáciapotrebujetentokatarznýsebaprekračujúcialtruizmus, ktoréhotrvalýmzdrojombolokresťanstvopriprekonávanídedičstvapohanskéhohedonizmu. Huntington bol za synergické budovanie euroatlantickej civilizácie, a naliehavo varoval v ére jadrových zbraní používať v politike paleolitické inštinkty (inštinkty bojovníkov). Huntington si uvedomoval, že skončenie studenej vojny umožnilo odbúrať blokovú polarizáciu Európy. Tak sa vytvorila šanca vytesniť konfliktné správacie atavizmy zo vzťahov nie len v Európe ale v euroatlantickej civilizácii. Huntington vyslovene varoval euroatlantickú civilizáciu pred „Brutovým komplexom“ t.j. pred snahou radikálov viesť preventívny úder voči zatiaľ slabším ale silnejúcim civilizáciám. Odporúčal aby euroatlantická civilizácia hľadala zmierňujúce koexistenčné a symbiózne kompromisy tak v svojom prostredí ako aj vo vzťahoch s inými civilizáciami. Najnovší vývoj po smolenskej katastrofe vlastne anticipoval Huntingtonovu tézu vyhýbaniu sa silovým konfliktom v ére jadrových zbraní. Huntington naliehavo odporúčal euroatlantickej civilizácii aby využila jednak prednosti tvorivého génia antiky i judaistickej inšpirácie a jednak synergiu západokresťanského a východokresťanského-ortodoxného dedičstva. To by pomohlo v tejto havarovanej ére obnoviť dialógové spôsoby nie len v rámci harmonizujúcej sa euroatlantickej civilizácie, ale i nájsť premosťujúce dialógy s pacifickou a moslimskou civilizáciou. V ére jadrových zbraní niet inej cesty, než cesty kompromizmu, konsenzu a altruizmu. Tobôž keď kríza je tak húževnatá, dlhodobá, vysiľujúca a ohrozujúca.

Do tretejskupinyprognóz môžeme zahrnúť množinušpecifických (čiastkových resp. monodisciplinárnych) prognóz vyplývajúcich z kritického vyhodnocovania krízového vývoja od roku 2007. Sem by sme zaradili jednak špecifické praxeologické hodnotenia finančnej ( bankovej a hedgeovskej) krízy a jednak hodnotenia štátnych i internacionálnych dohľadových orgánov (vládnych exekutív, Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a audítorských i rejtingových agentúr). Do tohto výberu monodisciplinárnych ale komplexných prognóz zaraďujeme jednak prognózy vytvorené na pôdach akademických obci (konkrétne prognózy J.B.Fosteraa F.Magdoffa), jednak prognózy vedeckých i top-manažérskych autorít (napríklad nositeľov Nobelovej ceny JosephaE. Stiglitza, JofreyaD. Sachsaa PaulaKrugmana), jednak prognózy špecifický orientovaných špičkových analytikov (GeraldaCelenteho, MichailaChazina, K. S.. Rogoffa, NourielaRoubiniho, Wiliama. Sofského, N.. Taleba, ImmanuelaWallersteina, FaredaZakariu, JeanaZieglera) a napokon prognózy významného predstaviteľa špekulatívneho kapitálu (Georgea. Sorosa). Vývoj názorov a sformovaných prognostických vízií bol u všetkých tu uvedených autorít odrazom ich hľadania vnútornej logiky doterajšieho vývoja a bol tiež výrazom vnútorného kritického prehodnocovania doterajších prevládajúcich teorém, (prevládajúcich svetonázorových postojov) a odrazom širšej „psychózy“, ktorá sprevádza krízové situácie. Konkrétne na akademickej pôde vzniknuté prognózy Fostera a Magdoffa tvoria v anglosaskom prostredí pokračovanie tradície socialistických a sociálnodemokratických vízií. Foster a Magdoff v krízových kolapsoch vidia potvrdenie toho, že absencia kritéria sociálnej spravodlivosti nutne vedie do závozu a kolapsu. Oba autori prognóz v diele „Veľká finančná kríza – Príčiny a následky“ sú presvedčiví v zdokumentovaní lapsusov pravicových realizácií, ale zanedbávajú fakt, že síce totalitné, ale „socialistické“ budovanie „plánovitej ekonomiky“ tiež kolabovalo a nedokázalo dosiahnuť „vyššej produktivity práce“. Okrem toho sú Foster a Magdoff menej presvedčiví v naznačení toho, ako obnoviť ukotvenia „všeobecného ekvivalentu“ (peňažnej sústavy) v podmienkach kyborgického (kybernetického) presieťovania transakcií a ako obnoviť kompatibilitu finančného systému so systémom reálnej ekonomiky. Prenikavú výpovednosť majú prognózy ImmanuelaWallersteina, ktorý sa profiloval v americkom prostredí ako analytik sociálnopolitickej a ekonomickej patogenézy. Pri svojich prognostických prácach použil Wallerstein aparát tzv. Prigoginovej analýzy na simuláciu konjunktúrnych priebehov pomocou tzv. Kondratievovskeho cyklu. Wallersteinov simulačný model konjunkturálneho cyklu dokumentuje, že kým sa spoločnosť nachádza vo vývojovej fáze A ( v rozvojovej fáze) tak model ešte poskytuje zmysluplné riešenia, ale ako náhle sa ocitá spoločnosť v rozvinutej fáze (fáze B v ktorej sa nachádzajú všetky rozvinuté ekonomiky vrátane ekonomiky USA) tak vývojová krivka vstupuje do bifurkácie, kmitá a nemôže nájsť stabilizované riešenie. Podľa Wallersteina súčasná úroveň rozvinutých spoločností je v takom vývinovom bode krivky, v ktorom každé riešenie „ubližuje ekonomike“. Wallerstein v jednom svojom interview, v ktorom hodnotil výsledky Ekonomického fóra Davos 2009 konštatuje, že účastníci sa už „nesnažili obnoviť kapitalizmus, ale nájsť alternatívne riešenie za súčasný chaos“. Wallersteinove sociopolitické a socioekonomické prognózy teda sú skeptické. Prognózy Josepha E. Stiglitza súmenej skeptické, ale o to viac rigorózne. Stglitzova ekonomická kariéra začala v akademickom prostredí, ale pôsobil aj ako čelný funkcionár Svetovej banky. Pôvodne podporoval transformačné reformy v rozvojových a posttotalitných štátoch, ale manipulačné maniery a používanie „terapii púšťania žilou“, ktoré v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia odporúčali SB a MMF ho viedli k odsúdeniu týchto praktík. Keď Stiglitz uskutočnil analýzy bankových operácii od roku 2007, tak sa postavil na rigorózne stanovisko (zhodne s Krugmanom, Roubinim, a Talebom či Sachsom a nasledovaný Zakariom a Zieglerom), že treba nie len akceptovať štátnu intervenciu ako preberanie väčšinového balíku kolabujúcich bánk, ale že treba jednak operačným zásahom rozčleniť globálne bankové kolosy a že treba oddeliť investičné a ostatné bankovníctvo a oddeliť od bánk tzv. časť „utility functions“ (verejných služieb), ktoré nemôžu byť ponechané v rukách špekulujúcich top-manažérov bánk. Na príkladoch ilegálnej špekulačnej praxe bánk, hedgeovských fondov, búrz a auditových i rejtingových agentúr došli aj N. Roubini, aj J. D. Stiglitz a aj J. D. Sachs k záveru, že treba prebudovať tieto inštitúcie, zaviesť periodické obnovovanie ich licencií a preverovanie vedomostnej úrovne top manažérov. Závery analýz všetkých vyššie uvedených prognostikov z tejto tretej skupiny špecifických prognóz konštatovali spoluzodpovednosť štátnych orgánov za ruinózne prerastenie verejných orgánov so sieťou lobistov, megašpekulantov, korupčníkov a mafiánov. Takto presieťovaná ruinózna prax prehĺbila kolaps a rozvrat všetkých trhov reálnej i prísľubovej ekonomiky. Analýzy odhalili, že aj „verejná ruka“, aj „skrytá ruka trhu“ sa nebezpečne často pohybujú za hranicou legality (mimo zákona). Ochrnutie regulačných mechanizmov v spoločnosti viedlo nielen k nadmernému globalizmu, ale aj ku nadmernému gigantizmu. Prípadné disfunkcie globálne operujúcich gigantov vedú neúprosne k negatívnej synergii, proti ktorej niet zálohového istenia v žiadnej rozvinutej ekonomike. Práve globálne prepojenia gigantov vedú k rýchlemu šíreniu intoxicity v ekonomických transakčných sieťach. Všetci spomínaní odborníci upozornili, že tento neregulovaný vývoj objektívne postupne ochrnuje aj lokálne, aj regionálne, aj subkontinentálne, aj kontinentálne a napokon globálne trhy, čím sa zvyšuje nebezpečie celosystémového kolapsu. Treba však priznať, že šok z kolapsu mal aj kladný sprievodný efekt, lebo obnovil atmosféru naliehavého dialógu pri hľadaní nových východísk v rokoch 2008 a 2009. Podstatná väčšina renomovaných odborníkov sveta sa priklonila k názoru, že treba radikálne zmeniť nie len legislatívne reglementovanie, ale prebudovať celý systém postnovovekej ekonomiky a celý systém rotácie kádrov vo vrcholných funkciách. Vyvstala požiadavka transparentnej aprobácie osobnej, kvalifikačnej a mravnej úrovne ašpirantov na vrcholné funkcie. Rýchlo uskutočnené sondážne testy top-administrátorov i top-manažérov v rokoch 2008 a 2009 ukázali, že ani v rámci bankovníctva, ani v rámci kapitálových a komoditných búrz, a ani v rámci formálneho dohľadu nie je dostatočná znalosť ani zákonov ani reglementov usmerňujúcich transakcie „nových derivátových produktov“ obiehajúcich v tzv. prísľubovej (ceninovej) ekonomike. Preto väčšina zahraničných prognóz od roku 2009 predpokladá dôkladné prebudovanie supervizorstva, dohľadu, audítorstva a rejtingu. Stiglitz, Sachs a Krugman i Roubini pohotovo pripravili aj diela odbornej literatúry a verejnej osvety o svetovej kríze. Napríklad. Paul Krugman dochádza k záveru, že najnovšia kríza ukázala predovšetkým neúčinnosť nie len vládnych intervencií, ale aj intervencií centrálnych bank v USA, a v Japonsku. Doterajšie terapie nevedú ekonomiky k oživeniu, iba k nákladne udržovanému „kmitaniu“ medzi depresiou a defláciou. Krugman priznáva, že ani ekonomická veda nevie príčiny prečo pádom cien sa nekompenzujú odbytové výpadky a rastúca slabosť dopytu. Terajšia marketingová veda nemá ani analytické metódy na odlíšenie konzumu a super-konzumu. Krugman sa domnieva, že globálny úverový systém je v rozklade a že treba rýchlo intervenovať v najslabších miestach a to rozhýbaním úverov a podporením dopytu. Krugman sa však nazdáva že rekapitalizácia, ktorú bude musieť urobiť štát bude musieť byť tak masívna na akú nieto zdrojov. Východiskom sú podľa Krugmana len verejné objednávky. Treba však povedať, že ani Krugman vo svojich prognózach verejných intervencií neuvádza, ako sa vyhnúť sklonu k samoúčelnému super-konzumu. Krugman vo svojich knižných prognózach iba konštatuje, že ochabnutosť samohybných síl trhov ukazujú, že bez regulačných intervencií verejnej ruky nemožno očakávať obnovenie vitality. Kedysi mali na stratu odbytísk odpoveď radikáli, ktorí obnovením napätí medzi štátmi kompenzovali nedostatok „mierového dopytu“ pomocou „zbrojnej a neskôr vojnovej konjunktúry“. V ére zbraní hromadného ničenia však tento obskúrny a cynický „liek radikálov“ je hrozbou jadrovej kataklizmy. GeraldCelente – riaditeľ American Trend Institute bol v prognózach z rokov 2008 a 20O9 ešte o veľa pesimistickejší, ako boli ostatní prognostici tejto výberovej tretej skupiny. Celente dospel k presvedčeniu, že kontaminácia derivátov a zadlženosť vedúcich ekonomík už nemá vyliečovacích síl a bude musieť prejsť cez default resp. cez hyperinfláciu vedúcich mien. Na šťastie priebeh na amerických ani na globálnych finančných trhoch ešte nevyústil do defaultu (straty kúpyschopnosti) dolára a ďalších vedúcich mien v roku 2009. Nervozita na newyorskej burze okolo odolnosti Eura v roku 2010 však ukazuje, že EÚ musela siahnuť po masívnej intervencii, aby uchránila eurozónu i samotné euro. Nevedno, či nebezpečie je zažehnané. Prognózy G. Celenteho odrážajú nie len skepticizmus voči revitalizačnej spôsobilosti americkej ekonomiky a na nej závislých ekonomík, ale odrážajú aj psychózu šoku. Nazdávam sa, že Celente preexponoval svoj pesimizmus v prognóze času vrcholenia krízového kolapsu. Situácia na kapitálových trhoch je krehká a bez “zvieracej kazajky“ pre megašpekulantov to nepôjde. Burzoví špekulanti využívajú rozvirovanie panických atmosfér ako páku na prielom svojich špekulačných cieľov. Trvanie krízy a opakované „návaly“ hrozieb kolapsu ukazujú, že v hre nie je len reálny stav havarovanej svetovej konzumistickej ekonomiky, ale v hre je aj psychologická vojna špekulačných radikálov, ktorá sa pokúša parazitovať na krízovom priebehu. Rastie počet špekulantov sústreďujúcich sa nielen na biznis s „pozostalosťou“ kolabujúcich firiem, ale s „pozostalosťou celých ekonomík“. J. Stiglitz nazval biznis s pozostalosťou krachujúcich firiem biznisom „mrchožrútov“. Tak isto kritický vnímal prax bankových lobistov, ktorí horúčkovito hľadali cestu, aby štát kapitálovou intervenciou zachraňoval krachujúce banky. Tento lobizmus nazval Stiglitz ironický „obľúbenou zábavou moderného kapitalizmu v podobe privatizácie ziskov a znárodňovania strát“. Ruský prognostik Michail Chazin rigoróznepredvídal, žečiernadieraprešpekulovanéhokapitáluzo spľasnutia všetkých bublín v USA povedie aj ku kolapsu celej Únie (USA). V prognózach Chazina však je viditeľná nie len silná zložka skepticizmu voči neregulovaným ekonomikám a najmä voči americkej ekonomike. Chazinová prognostická optika odráža aj postojové korene ideologickej nevraživosti určitej časti ruských elít voči americkému ekonomickému triumfalizmu po skončení studenej vojny a po kolapse sovietskej i ruskej ekonomiky v poslednej dekáde 20. storočia. Chazin dokonca akoby škodoradostným revanšom prognózoval, na roky 2008, 2009 a 2010 nie len default dolára, ale aj dezintegráciu USA na základe odstredivých síl v americkej spoločnosti. Chazin prognózoval, že deflačno-depresná stagnácia a rastúca nezamestnanosť vyvolá v americkej spoločnosti rast protirečení medzi tzv. anglosaskou bielou časťou USA, latinskoamerickou časťou USA a farebnou (černošskou) časťou USA. V tomto zmysle prognostické závery Chazina skôr odrážajú radikálnu optiku reziduálnych kruhoch bývalých sovietskych nomenklatúrnych kádrov, než optiku triezveho prognostika. Na toto ideologické motivovanie narádza aj fakt, že Chazin dokonca aj samotné vládnuce elity súčasnej Ruskej federácie (Putina a spol.) považuje za lokajov americkej hegemoniálnej politiky. Chazinove lokalizovanie možných amerických pnutí však nie je len fantazírovanie psychomanipulátora, ale ukazuje, že stupňovanie stagnácie v USA destabilizuje spoločnosť a vedie k odcudzeniu niektorých štátov únie od vernosti voči tzv. federálnej solidarite. Je nesporné že americký sociálnoekonomický život a vytunelovaná ideológia oboch vo vláde sa striedajúcich strán nenašli alternatívu za vychvaľovanú, ale dlhodobo nerealizovateľnú super-spotrebu. Je fakt, že atraktivita „demokratov“ a „republikánov“ sa dostáva na veľmi nízku úroveň preferencií a často prudko mení preferenčné skóre. Politici oboch v moci sa striedajúcich strán nenašli spôsob ako zastaviť trend zadlženia väčšiny spoločnosti a trend stáleho bohatnutia super bohatých. Nezvládnutý štátny dlh i rozriedený dolár asi neumožnia v budúcnosti mocenským elitám, aby naďalej stupňovali svoju super-spotrebu na úkor ostatných ekonomík sveta. Bohužiaľ umiernené elity (umiernené kruhy vládnucej menšiny a talentovanej menšiny v USA) nevytvorili alternatívu za super-konzumizmus, . Chazin nechcene vlastne ukázal, že ani v USA ani v Ruskej federácii nie sú pripravené a prepracované predstavy o alternatíve kolabujúceho super-konzumizmu. Ani v USA, ani v Ruskej federácii a bohužiaľ ani v Číne neboli vytvorené predstavy postnovovekej trhovej ale kontingente regulovanej a udržateľnej ekonomiky. Rozdiel je len v tom, že americkej ekonomike sa darí udržovať márnivý konzumizmus len super-zadlžovaním štátu, pauperizáciou nezamestnaných vrstiev, tunelovaním strednej vrstvy a zužovaním super-bohatej špičky. Rusku sa síce podarilo z prebytkovo získaných exportov surovín odstrániť dovtedajší zahraničný dlh štátu, ale v dôsledku nedostatku rozvojového kapitálu zaostáva ruská modernizácia a nedarí sa zväčšovať ani podiel špičkových technológií, ani vytvorenie stimulácie občanov k vyššej reprodukčnej vitalite. Pozostatky totalitnej mentality a únik vzdelaných vrstiev do zahraničia vysiľuje ruskú spoločnosť a nedovoľuje jej obnovu vnútornej konjunktúry ani vyššie zhodnocovanie surovinového bohatstva domácou pridanou hodnotou. Rusko je stále pod geopolitickým tlakom najmä na južných hraniciach a musí teda nadproporčne utrácať zdroje na udržovanie zastrašovacej jadrovej moci. Chazin si zrejme neuvedomuje pod akým vonkajším i vnútorným tlakom vlastne pracuje posttotalitná elitná špička Ruska. Navyše niekdajší bojový materializmus rozvrátil vnútornú hodnotovú škálu a vlečie so sebou sociálny i mravný odpad parazitov a mohutnejúceho podsvetia. Napokon Chazinove prognózy tak ako väčšina prognóz tretej vybranej skupiny sú príliš zahľadené na atlantickú hemisféru a vôbec sa nezaoberajú rastúcim významom čínskeho fenoménu v globálnej kríze. Čína dokázala jednak udržať intaktnú ideológiu čínskej štátnej moci kombinovaním pružnosti štátnopolitických elít s uvoľnením priestoru pre súkromnú trhovú iniciatívu. Podarilo sa jej cez geniálne vybudovanie stoviek daňových rajov (ako napodobnenín Hongkongu) získať väčšinu svetového voľného kapitálu, ktorý zapojila do súkolia industriálnej modernizácie Číny. Kombináciou kovbojskeho kapitalizmu a mäkkej politickej diktatúry sa darí udržať kolosálna industrializačná konjunktúra Číny, avšak za cenu ignorovania ekologických dôsledkov. Chazin vo svojich prognózach ignorovaním čínskeho fenoménu vlastne zjednodušuje drámu globálnej krízy. Treba konštatovať, že ani jeden z prognostikov tejto tretej skupiny prognóz sa nezapodieva s najotrasnejším faktom, že všetky štyri ekonomické kolosy (USA, EÚ, RF a ČĽR) sú zotrvačne orientované na super-konzum. Je však pravdou že každý z uvedených kolosov má aj silné a pozitívne stránky, napriek devastačnému vplyvu krízy. Napríklad, len EÚ dôkladnejšie buduje alternatívnu energosaturačnú a ekologicko rehabilitizačnú funkciu. Len USA udržujú špičkový technologický výskum a len Čína udržuje vzdelávaciu ofenzívu a vytvára obrovský vzdelanostný masív ako živý inteligenčný potenciál. USA sa spoliehajú na atraktivitu americkej hedonistickej konzumnej popkultúry a na mohutný mediálny pretlak propagovania americkej ideológie. Vládnuce radikalizujúce elity USA sa spoliehajú na tieto svoje konzumné atraktivity a na zastrašujúcu silu zbrojného potenciálu. Uvedené „silné miesta“ silového postavenia USA však zvetrávajú a stupňujú krehkosť super-konzumizmu v stále limitnejšom svete. V Chazinovej prognóze ktorá sa tiež pokúša o indoktrinačný politický marketing je pravdivou výpoveďou fakt, že v americkom prostredí desaťročia ospevovaná doktrína „american way of life“ (americký spôsob života) bola posilnená nekritickým triumfalizmom radikálov po vyhratej studenej vojne. Tak isto je pravdou, že rozsah vnútroamerickej krízy dosť ochrnul schopnosť americkej sebareflexie. Chazin má pravdu, že poznatkový potenciál amerických ekonomických a sociálnopolitických vied zanedbal prípravu alternatívnych perspektív USA. Hoci americké tradície umiernených vygenerovali elitných intelektuálov ako Galbaraith, N. Chomsky či Huntington, Stiglitz a Wallerstein, ale oni nemali šancu vyvolať kladnú katarziu v americkej spoločnosti. Chazin trefne upozorňuje, že americká vysoká ekonomická veda sa síce hrdí najvyšším skóre počtu nositeľov Nobelových cien za ekonomiku, ale na solídnu teóriu postkonzumistickej ekonomiky sa nezmohla. Napriek tomu treba objektívne konštatovať, že vo vysokej ekonomickej vede Ruska nie je ani taký formát vizionára akým bol Galbraith v USA. Ruské nádejne ekonomické talenty ušli v posledných dvadsiatych rokoch za lepšími podmienkami do USA, Kanady a Západnej Európy. Bohužiaľ aj Galbraith bol v čase administrácií od Busha seniora až po Busha juniora svojou prognostickou jasnozrivosť na periférii vplyvu. Americká vládnuca menšina je málo tolerantná aj k umiernenosti vo svojich radoch. Preto v terajšej americkej prognostike s výnimkou Krugmana, Sachsa, Stiglitza, Roubiniho, Chomského a Wallersteina vystupujú osobnosti, ktoré svoje prognózy viac stavajú na indíciách vševládneho zotrvačného politického marketingu a na predlžovaní status quo konzumizmu a super-konzumizmu, než na hľadaní naliehavých alternatív, ktoré by boli kvalitatívnou náhradou za skorumpované doktríny konzumizmu a super-konzumizmu. Medzi indoktrinizujúce prognózy treba zaradiť aj prognózy GeorgeaSorosa, ktorý je viac známy ako dravý megašpekulant zarábajúci na kurzových diferenciáloch a ako spektakulárny podporovateľ ideológie neregulovaného konzumizmu v postsovietskom tábore, než ako teoretik derivátových trhov. Soros bol úspešný megašpekulant, ktorý sa rád halil do rúcha megadobrodinca. Už nespočetne mnoho ráz sa pasoval do postoja amerického patriota, čo mu nebránilo, aby svoju centrálu špekulačných fondov preložil z USA do daňových rajov a neváhal cez šírenie klamných fám zarobiť na vytunelovaní hodnoty britskej libry. Dokonca odzneli najčerstvejšie informácie, že najnovšie sa Soros pokúšal špekulovať aj na oslabovaní eura v súvislosti s hrozbou kolapsu gréckych štátnych financií. Soros nedávno vydal prognostický ladenú knižku „Nová paradigma pre finančné trhy – úverová kríza 2008 a čo ďalej?“. V závere tejto prognostickej knihy s jemu vlastnou ľahkosťou konštatuje, že súčasné obdobie „znamenákoniecdlhodobejrelatívnejstabilityzaloženejnaSpojenýchštátoch, akonadominatívnejsile a doláruakohlavnejmedzinárodnejrezervnejmene. Predvídampríchodpolitickeja finančnejnestability, poktorejsnáďsavynorínovésvetovéusporiadanie.....Uvážmenapríkladsystémvýmennýchkurzov. Každýmenovýsystémmásvojenedostatky. Pevnestanovenémenovékurzyniesúdosťpružnéa súnáchylnékuzrúteniu. Plávajúcevýmennékurzysazaseprílišvychyľujú, riadenýfloatinga systém postupnejdevalvácie (crawlingpeg) majútendenciuposilňovaťtrend, ktorýchcúzmierniť...... Bushovavládazavádzalaopatrenia, ktorépoškodilipolitickúdomináciuSpojenýchštátov. Terazfinančnákrízaohrozujemedzinárodnýfinančnýsystéma obmedzujeochotuzvyškusvetadržaťdoláre“. K tomuto trocha cynickému Sorosovmu komentáru treba objektívne dodať, že práve Sorosove avantúry s nafukovaním a praskaním špekulačných bublín prispeli k americkému „ústupu zo slávy“. Navyše jeho oslavné ódy na neregulovaný trh teraz kompromitovali celú ideu neoliberalizmu aj v posttotalitných štátoch, kde z jeho fondov školil „novovercov“ svojich pochybných teórii. Sorosove prognózy sú relatívne silné vo výpovednosti o súčasnom stave havarovaného systému, ale menej sú výpovedné v náčrte budúceho žiaduceho stavu. Treba však uznať, že Soros v svojom kmeťovskom veku začína byť viac sebakritický, keď neváhal vo svojej poslednej prognóze použiť štipľavý tón svojho syna , ktorý poodhalil svoje subjektívne videnie svojho otca. Stojí za to ho odcitovať: „Otecsaposadía teoretickývámzdôvodní, prečorobítočiono. Spomínamsi, žeakodieťasomsivždyckypomyslel, prebohaaspoňpolovicaz tohosúnezmysly. Viete, dôvod, prečomenísvojupozíciunatrhu, alebokdekoľvekindeje, žehozačnestrašnebolieťchrbát. S rozumomtonemáničspoločné, jednoduchohoschytíkŕč – a tojeprenehovarovneznamenie. Keďstes nímdlhšiudobu, taksiuvedomíte, žeakomocnehopoháňa jehotemperament. Aleonvždysasnažísvojepocityvykladaťrozumne. Žijev trvalomstave, kdesvojecitovérozpoloženiesícepriamoneodmieta, alehoprinajmenšomracionalizuje. A tojecelkomzábavné“. Nuž v skratke povedané Soros ako praktizujúci burzový špekulant je bezohľadný paleolitický lovec bažiaci po koristi, ktorú raz uloví inokedy nie, ale vždy to zabalí do marketingovo reklamného komentára. Tohto pudu koristenia sa sotva zbaví. Aj na jeho najnovšie prognózy treba hľadieť očami jeho syna.

Do štvrtej skupiny prognóz o budúcom výhľade pre 21. storočie zaradíme multidisciplinárne kolektívne prognózy, ktoré boli vytvorené pod strechou Nadácie Maxa Plancka a pod strechou Nadácie BMW. Prednosťou komplexných prognóz z Planckovej nadácie je ich multidisciplinarita. Vyhotovili ich pod názvom “Global Future Analysis Credit and Energy Crisis”. V Správe za rok 2009 obsahujú tieto prognózy 12 generatívnych modelov : l) akčný, 2) komunikačný, 3) produkčný, 4) mobilitný, 5) prepravný, 6) menový, 7) privátny. 8) mierový, 9) politický, 10), finančný, 11) poznatkový, 12) priestorový (lokálny, regionálny, štátny, subkontinentálny, kontinentálny a globálny). Toto analytické prognózovanie ako generovanie budúcnosti je veľmi kompetentne spracované a vychádza z limitného kritériovania, t.j., že na limitovanej planéte nemôže dochádzať k bezlimitnému rastu. V jednotlivých generatívnych modeloch je realistický zakalkulované riziko vysokej zotrvačnosti existujúcich systémov. Totiž veľké systémy majú veľmi veľkú brzdnú stopu a zotrvačne vzdorujú korekciám. Navyše komplexné prognózy tímu prognostikov z Planckovej nádácie správne zdôrazňujú, že sám faktor rýchlosti zmeny starého na nové musí zakalkulovať aj možnú rýchlosť záporného vývoja (domino efekt) a potrebný adaptačný čas i potrebné zálohovanie. Prognózy Planckovej nadácie sa javia najpozitívnejšou reakciou ľudského intelektu na budúce hrozby. Druhým typom tu vybraných kolektívnych multidisciplinárnych prognóz bolo “brainstormingové” a “think-tankové” symposium vybraných hláv politickej, vedeckej, ekonomickej a humánnej elity, ktorá bola zvolaná predsedom predstavenstva BMW nadácie Starbogom. Cieľom tohto “bublania mozgov” nebolo vytvorenie hlavných konštrukčných prvkov budúcej následníckej formácie , ale zistenie či existuje prienik geopolitických, ekologických, ekonomických a sociálnych idei na východisko z globálnej krízy. Zasadanie v roku 2009 ukázalo, že elity sú geopolitický diferencované a že sa nachádzajú iba v hľadaní možného prieniku názorov a z neho očakávateľného konsenzu medzi elitami atlantickej hemisféry. Zástupcovia z USA obhajovali potrebu uchovania amerického super-postavenia a európsky predstavitelia uprednostňovali model policentrizmu. Účastníci sympózia teda ešte zotrvačne obhajovali status quo, ale bolo cítiť, že „tušia“ , že sa budú musieť adaptovať na nový posun ťažísk do pacifickej hemisféry. Európsky element reprezentácie na sympóziu ešte vajatal medzi solidaritou a podobami koexistenčnjého kompromisu. Sondážna prítomnosť pacifických predstaviteľov pôsobila dojmom zdvorilých ale málovravných sfíng. Všetci sa však zhodli, že rastie dôležitosť pacifickej sféry. Zhoda bola v signalizovaní ochoty hľadať koexistenčnú symbiózu a uprednostnovťí mäkké technológie moci. Avšak ani z tohto “bublania” špičkových mozgov sa nečrtala väčšia určitosť predstáv možného následníckeho ekonomického mechanizmu prichádzajúcej postkonzumistickej formácie.

Do piatej skupiny prognóz pre 21. storočie nazavŕšenietohtovýberu zahrniem v úplnej typologickej skratke knižnú podobu prognózy Georgea Friedmana, riaditeľa americkej spoločnosti Strategic Forecasting (Stratfor). Friedman si nemyslí, že hrozba jadrovej kataklizmy zmení geopolitické praktiky, preto v knihe predvádza, ako možno aj v 21. storočí úspešné používať paleolitické vzorce správania sily a to rozložením protivníkov per partés a ich postupným eliminovaním. Friedman generalizuje a amerikanizuje slogan britského premiera z viktoriánskeho obdobia - Disraeliho donasledovnejmutácie: “dominujúca svetová super-veľmoc nemá stálych priateľov, ani stálych nepriateľov, má len stále a to vždy vlastné – americké záujmy“! G. Friedman cez jednotlivé dekády 21. storočia systematický naznačuje scenáre, ktoré majú potvrdiť, že Američania ostanú verní pravidlu cisárskeho Ríma (“Divide et impera” – “rozdeľ a panuj”) a to tak, že v jednotlivých dekádach rozväzujú priateľstvá a hecujú opustených priateľov I lákajú “nových dočasných spojencov”, potom postupne rozložia každého potenciálneho ”vyzývateľa” začínajúc Ruskom. Neskôr podnecujú Poľsko a Turecko (so zatláčaním klasickej západnej Európy do role štatistov). Podnietia jednak Poľské ambície dominovať zo severu a jednak Turecké ambície dominovať z juhu. Umožnia, aby si obe európske subkontinentálne mocnosti pod žičlivý dohľadom americkej super-mocnosti budovali svoju sféru vplyvu (vazalov) s tým , že umožnia aj poľskému, aj tureckému zoskupeniu „pytlačiť“ vo východoerópskom revíre cez novú verziu “Drang nach Osten”. Potom globálna super-mocnosť výberovo a mätúco spolupracuje s “papierovým tigrom” (Čínou). Tie operácie využívajú vnútorné protirečenia na destabilizáciu Číny vrátane derivovaného vytvorenia „viacerých Čín“. Pomocou sekularizovaného Turecka sa podľa prognózy podarí vypáliť arabsko-moslímsky rybník. Medzi tým superveľmoc odskočí na americký kontinent pacifikovať Mexiko a zoslabiť mohutnenie Latinskej Ameriky. Pri tom americká superveľmoc striedavo blokuje, alebo podnecuje migráciu, aby čo najšikovnejšie unikla z populačnej pasce (prestarnutia americkej spoločnosti) a tak si uchovala možnosť „prílivu čerstvej krvi“ (rozmnožovacou infúziu selektovaných imigrantov). Potom superveľmoc vmanipuluje poľské a turecké zoskupenia do sporov o Balkán, vystupujúc v postavení geopolitického arbitra. Po celý čas superveľmoc reguluje („zohrieva“ a „zmrazuje“ ambície) aj „poľského“, aj „tureckého“ zoskupenia, aby im „príliš nenarástli hrebienky“. Nakoniec podľa Friedmanovej prognózy dôjde tak k rozkmotreniu s Tureckom, ktoré bude hľadať v Pacifiku spojenca a nájde ho v Japonsku s ktorým spoločne sa pokúsia otriasť super-pozíciu Ameriky. Samozrejme márne. 21. storočie teda má týmto striedaním priateľov a nepriateľov (získavaním a zapudzovaním) umožniť Amerike, aby sa z najväčšieho dlžníka znovu stala najväčším veriteľom, i víťazom všetkých konfliktov storočia (vrátane jednej svetovej vojny v strede storočia). Hoci naozaj budúcnosť je vždy alternatívna a Friedman ponúka prednostne „americkú alternatívu“, predsa seriózny prognostik nesmie zabúdať, že od roku 1945 je svet v ére trvalého tieňa jadrovej konfrontácie a kataklizmy. Ľudstvo, štáty I jednotlivci naozaj majú v sebe aj fylogenetickú aj ontogenetickú pamäť a teda majú v sebe aj temné aj svetlé archetypy správania. Preto prognostici by nemali ponúkať také prognózy, ktoré dovoľujú aby v správaní sa štátnych mocností panovali paleolitické atavizmy uzurpácie a parazitizmu. Ak je nesporné, že viaceré mocnosti majú jadrový arzenál tak treba víziu 21. storočia formovať tak, aby nedošlo ku konfrontačným konfliktom. Humanistickým údelom nie je pestovanie syndrómov paleolitických bojovníkov. Friedmanove prognózy v jeho knihe: “Nasledujúcich 100 rokov - Prognóza na 21 storočie“ síce uspokoja warmakerov (radikálnych podnecovačov vojny) v americkej spoločnosti svojím prísľubom nie síce “tisíc ročnej svetovej ríše” (akú si vysníval maniakálny Hitler), ale „storočnej svetovej americkej ríše”. Avšak dúfam, že tieto paleolitické sny zjednotia všetkých „peacemakerov“ (humanistických mierotvorcov) Ameriky a sveta v hľadaní humánnejšej a menej barbarskej alternatívy. Kto neverí, že vôbec takáto knižka prognóz vznikla tak nech si ju prečíta v slovenčine – totiž promptne vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Ikar. Kniha prognóz pre 21. storočie je napísaná veľmi výpovedne a má v sebe naozaj logiku doterajšieho súperivého hrania sa o moc a silu, ale je hrozbou celého sveta, všetkých národov všetkých dominujúcich I talentov, všetkého plebsu a ak sa uskutoční táto Friedmanova prognóza, tak budúci svet bude termojadrovou ruinou. Musíme dúfať v realistickú reflexiu amerických elít, že sa nedajú zlákať do tejto katastrofy ovládanej paleolitickými inštiktami. Dúfam, že génius symbiózy prevládne v americkej spoločnosti. Priznávam sa napokon, že som nemal možnosť vidieť prognózy budúcnosti tohto storočia, ktoré zrkadlia optiku pacifickej hemisféry. Musíme dúfať, že doterajší čínsky spôsob mäkkého etablovania Činy do okruhu rozvinutých mocností bude pokračovať a že sa Čína nevráti ku kŕču modernizmu, ktorým sa predstavil svetu jej „veľký kormidelník“ Mao Tse -Tung. On ako pacifická verzia radikála bol hrozbou nie len Číny, ale aj sveta. Nie, nie sme slepí a vieme, že tvrdý zásah na Tien-An-men námestí v Pekingu bol krutým demonštrovaním paleolitickej sily, - akoby zobudil z hrobu kormidelníka Maa - ale ďalší vývoj ukázal, že tento barbarský krok nebol obnovením rabiátnej praxe sily, iba naliehavým varovaním, že Čína nechce byť hračkou v rukách cudzích spravodajských síl. Čínske vedenie bolo zotrvačne predstavované ako rada gerontokratov. Úplne ticho sa aj omladilo, aj zinteligentnelo, aj sa „demilitarizovalo“ a virtuózne uniklo aj pasci svetového embarga kapitálu, aj „zlým duchom čínskych radikálov“. Bez veľkých fanfár sa Čína stala nie len svetovým producentom, ale aj svetovým veriteľom. Musíme dúfať, že intelekt čínskeho vedenia nájde v sebe a v čínskom princípe “mäkkej moci” aj nové riešenia konsenzuálnej budúcnosti. Nerobme si ilúzie o súčasnom čínskom ekonomickom modeli, je to len čínsky našminkovaný typ západného kovbojského industrializmu. Čínska vysoká ekonomická a sociálna veda musia nájsť nový vyvážený mechanizmus postkonzumistickej formácie. Musia zvládnuť nie len mínové polia ekologických záťaží, ale aj prechod na udržateľnú trajektóriu vitality ľudských populácii, ktoré sice budú v tomto storočí starnúť ale nové generácie nesmú upadnúť do reprodukčnej pasce. Aj západná aj východná hemisféra, musia ustrážiť humánne zúženie podielu ľudského elementu v biogenéze planéty, ale bez eugeniky, bez plynových komôr a bez redukčných epidémií. Ak čínska opatrná múdrosť selektívne siahla pred dvoma desaťročiami po západnej technologickej genialite, tak dúfam, že pacifická civilizácia siahne aj po vzoroch kresťanského sebaprekračovania a že vráti zaistenú budúcnosť nie len „ fyziku sveta“ v jeho rovnovážnom stave, ale spojí pacifickú duchovnú skúsenosť s atlantickou duchovnou skúsenosťou a nechá sa inšpirovať najmä kresťanským odkazom a tým pomôže ľudstvu a obom hemisféram zaústiť „metafyzikum sveta“ do sebaprekračujúcich koridorov altruizmu, humanizmu a solidarizmu. Znie to ako rozprávka, ale táto rozprávka je asi jedinou budúcou nekataklizmickou alternatívou ľudstva. Ľudstvo musí z dôvodov prežitia zabezpečiť diverzitu nie len biosféry, ale aj antroposféry. Potrebujeme poľudštiť aj vládnuce menšiny, aj talentové menšiny, aj ovládané väčšiny a aj napodobňujúce väčšiny. Pochopiteľne ľudské koridory budúcnosti sa nikdy nestanú garantovanými vo svete ktorý je založený na stochastike. Nevieme zabrániť katastrofám z kozmu, ale ľudským by sme mali zabránť. Ľudský altruizmus musí stále usilovať o seba prekračujúce ciele. Musíme rátať s tým, že v našej i svetovej fylogenéze driemajú „vnútorní demóni“ sebectva, uzurpácie a parazitizmu a že nesmieme ich spustiť s reťazí a musíme podporovať náš altruizmus, „našich anjelov strážnych“, aby sme ustavične pomáhali symbióze, kooperácii a solidarite. Práve vo svetle altruistickejšej perspektívy musíme sa vrátiť do mikrosveta Slovenskej republiky a plánovať si vlastnú symbióznu budúcnosť ako pokračovanie kontinua vlastnej identity v harmonizujúcej diverzite sveta. To musí byť náš prínos k vyliečeniu sveta i nás. Musíme byť vždy prístupní k dialógu a ku hľadaniu konsenzu. Musíme realistický, ale dôrazne spolupracovať s umiernenými hegemónmi a talentami i so spoločenský angažovanými ľuďmi a musíme opatrne vzdorovať a vytesňovať radikálov doma i v externe.. Nedajme sa zlákať chimérami a obdivom gigantizmu. Sme malí a naším optimálnym modulom je mozaika drobných štruktúr (modulov pozitívnej deviácie – enkláv kooperatívnosti). Iba také ,mozaikové štruktúry sú kooperatívne životaschopné aj v medzinárodnej deľbe práce a sú garanciou kontinua nášho úspešného prežívania a „vylízania sa“ z vlastných rán i slabostí.. Rozhodne nebuďme príliš horliví, keď mocní tohto sveta budú vypisovať konkurzy na honelníkov a lokajov a stále vytesňujme v nás aj uzurpačný, aj parazitický, aj poddanský syndróm. Svet, atlantická i pacifická hemisféra, Európa i Slovensko potrebujú konsenzus, ekuménu, symbiózu a kooperativitu. Len takúto prognózu a víziu podporujme. Hoci ešte nepoznáme ani kontúry, ani anatómiu zdravej postkonzumistickej formácie, ak budeme experimentálne budovať mozaiku malých kooperujúcich enkláv (parkov súčinnosti) maximalizujúcich naše nápady a minimalizujúcich naše obmedzené hmotné a energetické zdroje, tak sme na dobrej vyliečujúcej a vystrábujúcej sa ceste. Aj Slovensko, aj Európa, aj svet.

(druhá korigovaná verzia)

Poznámka: Po precitaní Zošitu recyklujte ho u svojich známych resp. odporúčajte im vyhľadať tento text na internetovej stránke: www.augustinmarianhuska.wbl.sk

Augustín Marián Huska

Truhlářství - Stolařství

ENERGETICKÉ OBRAZY

Díly Zetor, TZ4K, DESTA