Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
 

Augustín Marián Huska

Medailón o Slávovi Kočtúchovi

   MEDAILÓN O SLÁVOVI KOČTÚCHOVI  CEZ  PAMAŤOVÚ  STOPU  JEHO  ROVESTNÍKA A SUPUTNÍKA

                                                           Augustín  Marián  Húska

Profesor Slavomír Hvezdoň Kočtúch bol naozaj rázovitou postavou slovenského prostredia a patril

v oblasti ekonomických vied k tým stáliciam, ktoré pomáhali profesionalizovať slovenských

národohospodárskych odborníkov v čase keď celá Európa, ba svet tvorili sociálno-politické trasovisko,

ktoré ledva vybŕdlo z ťažkej a krvavej kataklizmy druhej svetovej vojny a už znova upadlo do pásma

hrozivých pnutí medzi znepriatelenými  blokmi víťazov spomínanej druhej svetovej vojny. Nasledovala epocha, ktorej sa teraz súhrne hovorí „prvá svetová studená vojna“ a v podstate trvala od roku 1948 až do roku 1989.Už samotný fakt, že profesor Kočtúch vlastne odžil celý svoj existenčný čas v dvadsiatom storočí je nesporné, že toto storočie ho hlboko poznamenalo a nesporne zranilo. Odvážim sa povedať, že mu doslova skrátilo život. Bolo to storočie, ktoré sa síce hrdilo vrcholmi ľudského civilizačného snaženia, ale bolo aj vrcholom modernizovaného barbarizmu a vulgarity.  V tomto storočí sa udialo viacero holokaustov začínajúc Arménmi a pokračujúc Židmi, Rómami a Slovanmi.  Hoci sa zdalo, že dvadsiate storočie je už ďaleko od nezmieriteľných náboženských vojen, predsa  v ňom vyčíňal opak náboženského ošiaľu a to jednak nacistické nezmieriteľné novopohanstvo a jednak bojové bezbožníctvo, ktoré chcelo v mene  tzv. vedeckého svetonázoru vyeliminovať všetkých idealistov a slobodomyseľných. Hoci sa to zdalo nepravdepodobné , ale zvyšok vákuovania ľudského idealizmu dokončil konzumizmus ktorý  pomocou agresívneho marketingu zaplnil vytunelované ľudské vedomie obskúrnymi bôžikmi večne hladného módneho hedonizmu. Dá sa povedať, že  20. storočie akoby z minulých vekov zozbieralo všetky neduhy nezmieriteľnosti a tak v sebe naakumulovalo obrovský konfliktný potenciál. Pripomínam, že v ňom prebehli dve horúce svetové vojny, dve kontinentálne revolúcie (ruská a čínska), vyše 100 regionálnych prevratov, takmer 200 pučov a vyše 40 občianskych vojen. Slávo Kočtúch však nebol introvert a preto sa snažil nielen zorientovať v tomto storočí permanentných katastrof, ale usiloval sa svojou familiárnou priateľskosťou prispievať k poľudšťovaniu svojho okolia. Pre takýto typ ľudí mali v antickom svete svoje výstižné označenie. Hovorili im,  že sú to „tvory spoločenské“ – „zoon politicon“. Nuž a naozaj Slávo sa snažil prispieť k upokojeniu existenčného prostredia. Pochopiteľne to nebolo jednoduché, lebo taký reťazec pohrôm a zlyhaní prispieval  k „zvlčeniu“, ku krutosti čias. Hoci to boli krušné a doslova zákerné časy, tak Slávo Kočtúch už svojím vnútorným uspôsobením a svojou vitalitou nechcel sa ukryť do bezpečnejšej ulity súkromného života a stále bol v popredí úsilia o zlepšenie vecí verejných.

 V tomto medailóne sa pokúsim z neistého podložia svojej vlastnej pamäti zrekapitulovať v skratke práve to, čo charakterizovalo jeho intelektuálnu, občiansku – a neváham povedať aj jeho vlasteneckú, ba doslova „štúrovskú“ odhodlanosť. Zhodou okolností sme vlastne rodáci – Liptáci. On bol z horného Liptova a ja z dolného. Hoci naše osudy sa križovali  až vtedy, keď už sme boli oba takpovediac profesionálne vyprofilovaní, predsa ku Kočtúchovi som sa vlastne priplietol náhodne. Na Katedre ekonomiky a plánovania Stavebnej fakulty som absolvoval externú vedeckú ašpirantúru. Kočtúch bol menovaný do skúšobnej komisie z predmetu Národohospodárskej teórie. Bol vtedy mladý docent na VŠE – na Národohospodárskej fakulte a bol čerstvým – najmladším slovenským doktorom ekonomických vied. Ja som bol skúšaný externý ašpirant. Kočtúch v skúšobnej komisii pôsobil, ako „živé striebro“, plný znalostí svetových ekonomických teórii, plný zvedavosti a tvorivého nepokoja. Na skúške som videl kontrast v skúšobnej komisii, keď ostatní členovia (s výnimkou svetaznalého Profesora Stahla) sa opierali o teoretické stálice sovietskej ekonomickej teórie, tak  Kočtúch bol dobre zorientovaný v celosvetovej ekonomickej teórii. Uchoval si kritický odstup od všetkých vznešených autorít a svoje otázky smeroval k tomu, aby som zaujal postoj, či aj v plánovitej ekonomike sa vyskytujú zjavy cyklickosti. Pravdu povediac z predpísaných prameňov, ktoré som pred skúškou naštudoval som nepostihol, že by sa v socialistickej ekonómii objavovali konjunktúrne cykly. Jediné, na čo som si pamätal, že sa raz z nalinírovaných plánov  úplne vymkla jedna päťročnica. Preto som svoju odpoveď na jeho otázku odvodil špekulatívne z faktu, že žiaden patent, ani vynález sa nedá naplánovať a teda som pripustil, že ani dynamika vedeckých inovácií sa nedá celkom naplánovať a preto treba rátať s tým, že hospodársky vývoj aj v plánovitom hospodárstve musí vykazovať určité premennosti a nepravidelnosti vývoja. Niekedy veda postupuje slimačím tempom a niekedy  postupuje prudkými zrýchleniami a skokmi. Tak som sa snažil odpovedať na neortodoxnú otázku Kočtúcha. Aj keď som sa so Slávom Kočtúchom  prvý raz osobne stretol akurát v pozícii skúšaného  ašpiranta zoči-voči členovi štátnej skúšobnej komisie, tak rád priznávam, že  hneď po skúšobnej ceremónii sme sa stali doslova celoživotnými priateľmi.

Od tých čias sme sa husto stretali a to už aj preto, že bol čerstvo naplnený dojmami z vlastného výskumu, ktorý usilovne viedol popri svojej vysokoškolskej pedagogickej práci. Ja som vtedy pôsobil v aplikovanom výskume rezortu stavebníctva a práve vtedy som dostal krátkodobú úlohu rešeršovať, ako stimulujú štátne orgány vybraných štátov Ázie (Japonska, Južnej Kórey a Singapuru) investičný rozvoj svojich ekonomík. Mal som k dispozícií málo štatistických údajov z ročeniek OSN, preto som sa ťažkal Kočtúchovi, že musím  robiť závery len zo slovne deklarovaných vládnych programov a z tzv. percentuálnej dynamiky. Slávo hovoril, že také zadanie by nerád prijal. Keď vypočul moje závery z toho mála informácií tak sa stotožnil s mojím názorom, že z nich je naozaj bezpečne postihnuteľné  len húževnaté a cieľavedomé ázijské úsilie o „dobiehanie Západu“ pomocou  razantného štátneho ovplyvňovania národných ekonomík. Údaje však zachytávali príliš krátku časovú periódu. Kočtúch, ako korektný národohospodár vo svojich prácach vždy zdôrazňoval, že skutočné tendencie vystupujú až zo zostavených dlhších časových radov. Práve vtedy som sa od neho dozvedel, že robí na problematike porovnania toho, čo bolo trvalým „propagandistickým hitom“ t.j. porovnávania „plánovitého dobiehania Slovenska za úrovňou Čiech“. Dôkladne zostavil časové rady jednak naplánovaných  a jednak skutočne dosahovaných výsledkov od roku 1948 až do roku 1964. K porovnaniu zostavil jednak ekonometrický model „rýchlosti rozvoja Slovenska a rýchlosti rozvoja Česka“ a potom k nemu zostavil model druhej derivácie rýchlosti, t.j. zrýchlenia. Výsledné porovnanie ukázalo, že plánovité hodnoty, ktoré určovala Štátna plánovacia komisia v Prahe boli nastavené tak, že Slovensko v sledovanom období rokov 1948-1964 nijakovský nemohlo dobehnúť úroveň Česka, lebo plánovité zrýchlenie českého rozvoja to v podstate neumožňovalo. Kočtúch nahováral odborníkov Slovenskej plánovacej komisie, aby túto diskrepanciu ventilovali. V slovenskom spoločenskom vedomí však strašilo obdobie honu na „slovenských buržoáznych nacionalistov“ a teda vymysleli takú metódu, že sa to nenastolí ako požiadavka Slovenskej plánovacej komisie, ale že VŠE a SlPK usporiadajú vedeckú konferenciu, kde sa rozoberie „problematika plánovitého dobiehania Slovenska za úrovňou českých krajov“. Nuž Kočtúch neváhal a v hlavnom referáte prezentoval výsledok svojho výskumu. Vznikol „veľký poprask“. Novotný ako hlava štátu a vládnucej strany žiadal trestné stíhanie výčinov akéhosi mladého docentíka zo Slovenska. Napokon Novotný bol známy „slovakožrút“ a bol povestný svojou aroganciou voči slovenským emancipačným  snahám. V rozčúlenom vystúpení na ÚV ešte aj Kočtúchovo meno skomolil. Ale v polovici šesťdesiatych rokov už nemohli súdne stíhať ľudí za fakty, ktoré  predložili na vedecko-aplikačnej konferencii. Pamätám si, že som Sláva upozorňoval, že to môže byť nebezpečná téma, ale on so svojím vitálnym optimizmom hovoril, že je dôležité, že „bol vypustený Džin z fľaše“ a že už nebude možné zatĺkať prax takéhoto „bratského podrazu“.

A tu by som rád ozrejmil samotnú katarznú cestu Sláva Kočtúcha. Jeho cesta odborného i národného vyzrievania bola  doslova symptomatická a niesla znaky „klasickej metanoie“ (preporodeného myslenia, tak ako ho poznala antická filozófia). Slávo Kočtúch bol  rodák z horného Liptova a vyrástol v uvedomelom slovenskom evanjelickom prostredí, ktoré vždy bolo írečito slovenské a národno-buditeľské. Veď aj vedúca osobnosť slovenského evanjelictva – Martin Rázus bol Lipták. Avšak práve blízkosť vtedy používanej liturgickej reči – „králickej bibličtiny“ sa vnímala v hornom Liptove ako dôvod pre pokračovanie „česko-slovenskej vzájomnosti“. Aj na  hornom Liptove boli sklamaní z vývoja necitlivého presadzovania českej dominácie počas prvej ČSR, ale verili, že sa dajú tieto dominačné excesy korigovať. Preto Hitlerovo dotlačenie slovenských autonomistov k štátnosti v roku 1939 nepovažovali hornoliptáci, za záchrannú štátnosť pred rozparcelovaním Slovenska medzi susedov, ale za deformáciu graduálneho slovenského dozrievania. Slavo Kočtúch mi hovoril, že ako gymnazista v Mikuláši sa zúčastňoval akéhosi duchovného dištancovania od prvej slovenskej štátnosti, ktoré diskrétne organizovalo SEM (Združenie evanjelickej mládeže). Pochopiteľne boli tu ešte živé konfesionálne rezídua, ale Slávo spomínal, že aj v tomto opozičnom prostredí vnímali citlivo aj pozitívne fakty prvej slovenskej štátnosti a najmä chytrú manévrovaciu politiku vlády i jej vedúcich hospodárskych odborníkov ako boli Karvaš, Pružinský, Zaťko, Medrický., Klinda, Hrnčiar, Stano a Stanek. Kočtúch už ako mladý gymnazista bol citlivý pozorovateľ a túto spôsobilosť si prehlboval aj na vysokej škole. Navyše sa v šesťdesiatych rokoch diskrétne dostal k opakovaným rozhovorom  s Karvašom a Zaťkom a dokonca dostal od nich aj úryvky spomienok na ich pôsobenie v čelných funkciách prvej SR. Kočtúch si napríklad vysoko cenil fakt, že Karvaš odolal naliehaniu zaťatého čechoslovakistu Vavra Šrobára, ktorý mal na pokyn Beneša vybaviť, aby Karvaš odsúhlasil výmenu slovenskej koruny (Ks) v relácii jedna k jednej s protektorátnou korunou. Karvaš, ako poctivý odborník odmietol súhlasiť s takouto zlodejskou výmenou, lebo slovenská koruna aj napriek  inflácii po povstaní bola aspoň desať násobne hodnotnejšia než nacistami úplne vytunelovaná protektorátna koruna. Karvaš doslova povedal, že keby súhlasil s takou disproporčnou výmenou, tak by zradil slovenské ekonomické záujmy. Pri tom Karvaš, keď mu Tiso v r. 1939 ponúkol miesto guvernéra Slovenskej národnej banky úprimne upozornil Tisu, že bol v minulosti členom slobodomurárskej lóže a že si počas prvej ČSR  osvojil čechoslovakistickú ideu.  Tiso mu odpovedal, že v ťažkej situácii zrodu slovenskej štátnosti je nie dôležité, aké postoje mal v minulosti a že je dôležité, či je ochotný v novej zložitej situácii pracovať v slovenských štátnych záujmoch. Vtedajšie politické vedenie Slovenska malo čo robiť, kým sa vykrútilo z ponuky nemeckej Ríšskej banky, aby prijalo nemeckú marku ako stále platidlo aj na Slovensku. Slovenskí štátni predstavitelia odmietli túto ponuka a to aj za cenu toho, že museli akceptovať nevýhodný a trvalý prepočítací kurz 10 Ks za 1 ríšsku marku a museli akceptovať tzv. klíringové zúčtovanie platobných vzťahov medzi SR a Veľkonemeckou ríšou. Bolo treba vytvoriť a rýchlo ustáliť novú slovenskú menu a udržať ju v konvertibilnom vzťahu najmä s menami neutrálnych štátov (Švajčiarska a Švédska). V takejto zložitej situácii sa Karvaš zaviazal pomáhať slovenským štátnohospodárskym záujmom a naozaj umne budoval a chránil kúpnu silu slovenskej koruny a neskôr prijal od prezidenta Tisu aj menovanie do dôležitej  „superfunkcie“ predsedu Najvyššieho zásobovacieho úradu. Aj v tejto funkcií realizovania štátneho vojnového krízového manažmentu sa Karvaš osvedčil. Karvaš napríklad s Tisovým vedomím organizoval vývoz zlatých a valutových rezerv do Švajčiarska.

Poznamenávam, že Slávo Kočtúch okrem údajov o týchto operáciách, zozbieral aj informácie o tom, ako sa darilo slovenským susedom počas vojny. Napríklad Horthyovské Maďarsko získalo za svoje revanšistické postoje obrovské výhody, keď dostalo od Rumunska Sedmohradsko, od Slovenska južné a východné úrodné nížiny a neskôr aj od Juhoslávie Vojvodinu a k tomu celú Podkarpatskú Rus. A predsa zatiaľ čo okyptené Slovensko nie len skonsolidovalo hospodárstvo, ale  v rokoch 1939 až 1943 uskutočnilo čiastočnú industrializáciu a upevnilo svoju menu i udržalo sebestačnú zásobovaciu situáciu, tak Maďarské kráľovstvo hospodársky sa ocitlo na dne a maďarská mena (pengo) sa zmenila na bezcenné papiere. Samozrejme  ťažko porovnávať situáciu prvej SR a ďalšieho suseda – Protektorátu Čiech a Moravy, lebo protektorátne úrady mali o veľa menší manévrovací priestor. Ostáva však nesporným faktom, že lavirovacia politika slovenského štátika pripútaného k Ríši Ochranou zmluvou dokázala podstatne viac  byť efektívna ako tak isto vazalské vlády slovenských južných a západných susedov. Pochopiteľne nemožno zabúdať, že  vlády spadajúce pod priamy veľmocenský vplyv Ríše nevedeli zabrániť nacistickému holokaustu. Avšak je súčasťou historickej pravdy, že na Slovensku prebiehal pokus pomocou tzv. prezidentských a ministeriálnych výnimiek zmierňovať túto barbáriu a tiež je pravdou, že slovenská vláda po informáciách o barbarskom nivočení  vyvezených Židov zastavila v roku 1942 všetky vývozné transporty Židov a tento zákaz platil až do okupácie Slovensko pri potlačení povstania (kedy exekutívnu kompetenciu nad Slovenskom prevzala nemecká braná moc).  Slávo Kočtúch sa pokúšal z útržkov informácií dotvoriť si obraz tak ekonomických ako ľudských škôd vyvolaných vojnou.

 Spomínam si, že Slávo si pedantne  zoraďoval aj zápisky svedectiev zorientovaných Maďarov, Rusínov a Čechov, ktorí  žili počas vojny na území prvej SR a ktorí si pochvaľovali existenčné podmienky, aké im vytvorila vtedajšia slovenská vláda. Kočtúch ako ivestigatívny nadšenec vystopoval tieto zašantročené a zatláčané informácie  a vyskladal z nich mozaiku slovenskej hospodárskej politiky počas vojny. Pripomínam, že som sám doviedol Sláva Kočtúcha k rozhovorom s prof. Briškom, ktorý počas vojny pôsobil nie len ako vysokoškolský profesor národného hospodárstva, ale aj ako expert slovenskej vlády. Spolu sme mali možnosť nazrieť do zápisníc zo zasadaní Slovenskej národnej banky a z nich bolo zrejmé, že dobre fungoval nie len vládny  krízový manažment  počas vojny, ale, že dobre fungovala aj relatívne korigujúca  pozícia národnej banky.

Pokračujúc v tomto spomienkovom medailóne treba však farbistejšie popísať Kočtúchovo sebavzdelávanie nie len ako ekonóma, ale aj ako patriota a ako sociálne a kultúrne cítiaceho človeka. Dôkladne už v študentských časoch skúmal činnosť štúrovcov a vďaka svojej fenomenálnej pamäti vedel spamäti predniesť celý Štúrov prejav na prešporskom sneme, kde ako ablegát mesta Zvolena predniesol slovenské emancipačné stanovisko. Takto z kroka na krok chápal Kočtúch aj svoju profilačnú cestu, jednak ako cestu uvedomelého slovenského národohospodára a jednak ako cestu slovenského patriota. Rodilo sa preporodenie pôvodne čechoslovakistickej mysle Sláva Kočtúcha na myseľ stúpenca slovenskej štátotvornej emancipácie. Spomínam si, že sme sa spoločne viac ráz stretli v debatnom kruhu, ktorý usporadúvala redakcia Kultúrneho života na Štúrovej ulici v Bratislave. Všetci sme mali svoje trpké skúsenosti s kritickými obdobiami studenej vojny. Ja sám som už na začiatku štúdia zažil aj rozhodnutie o mojom prerušení štúdia, aj o dvadsaťšesť mesačnej vojenskej službe, počas ktorej som bol odvelený do baníckej práce ako „pétépáka“ na bani Ludvík v Ostrave.  Musím však zdôrazniť, že výučný list baníka mi pomohol znova študovať a vyštudovať vysokú školu.

Nebolo by totiž férové voči mladej generácii, keby sa roky studenej vojny vykresľovali len ako šedé pásmo ustráchanosti a mlčania. Naopak, napríklad šesťdesiate roky boli plné hľadania a ozajstnej snahy o obnovu plnohodnotného života. Na jednom takom diskusnom kruhu v redakcii Kultúrneho života bol prítomný aj akademik Szantó, ktorý vždy sám seba považoval za ortodoxného marxistu a doslova za revolucionára. Do takýchto problémovo i hľadačský  orientovaných redakčných debát  boli sme opakovane  pozvaní -  Slávo a aj ja. Debaty v redakcii Kultúrneho života  boli naozaj živé a doslova farbisté. Dalo sa zreteľne rozpoznať, kto hľadá nové riešenia a kto je skôr v obrannom garde usilujúcom o zachovanie politického i ekonomického status quo. Spomínam si, že po každom takomto redakčnom besedovaní nasledovalo neoficiálne družne posedenie pri poháriku a to buď v reštaurácii Krym, alebo v reštaurácii Grand (v Manderláku). Počas jedného takého posedenia pokračovala diskusia o hľadaní spoločenský akceptovateľného riešenia. Odrazu po jednom Slávovom expozé  ekonomický bard – akademik Szantó skoro teatrálne vyskočil zo stoličky a prehlásil,  že odchádza, lebo nebude ďalej debatovať s „kontrarevolucionárom“. Na šťastie sme akademika uchlácholili a pokračovalo sa pri poháriku v ďalšej debate. Szantó nešiel ani na ÚV, ani na ŠTB. Aspoň nevznikli žiadne problémy. Samozrejme počas Dubčekovského pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“ sa uvoľnili stavidlá osobnej sebakontroly. V Kultúrnom živote a takmer vo všetkých masmediálnych orgánoch panovala slobodná podnetnosť a sám Slávo pri diskusii o riešení štátotvorného vyrovnania Slovákov a Čechov uverejnil v Kultúrnom živote úvodník s charakteristickým alternatívnym otáznikom : „Federácia, či konfederácia?“, kde upozornil, že skutočnú symetriu slovensko-českých vzťahov poskytuje skôr konfederácia. Zhodou okolností v tom istom dni, kedy došlo k okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy, teda 21. 8. 1968 bol v Kultúrnom živote uverejnený môj úvodník pod titulom „Paradoxy našich perspektív“, kde som vyslovil možnú pochybnosť, či sa nám v tak závislom prostredí naša jar podarí. Bohužiaľ od toho dňa začala platiť spomínaná pochybnosť. Mne sa v podstate (okrem zdvihnutého prsta v Pravde) nič nestalo, lebo som bol nestranník, ale Slávo Kočtúch bol vylúčený zo strany ako renegát, musel opustiť svoju činnosť profesora na Vysokej škole ekonomickej a nastúpil do vývojového pracoviska Slovnaftu ako proskribovaný.  Začali naozaj dusné časy „normalizácie“ avšak treba zase povedať, že tichou intervenciou tajomníka ÚV Hruškoviča mohol Slávo Kočtúch po dvoch rokoch „odkrútených“ v Slovnafte nastúpiť do nášho výskumného ústavu a tak sme sa stali doslova kolegami. Nemal to ľahké a dokonca niekoľko ráz sa zdalo, že už Hruškovičovo slovo nemá takú váhu, aby poskytlo ochranný štít Slávovi. Avšak aj samotný riaditeľ ústavu Ing. Ján Longauer, ktorý stále vytváral vo výskume tvorivú pracovnú atmosféru predsa svojím lavírovaním zabránil tomu, aby boli jeho výskumníci „rozprášení“.

Hoci v ústave sme boli priekopníkmi využívania výpočtovej techniky v ekonómii, predsa udržovanie a aktualizovanie časových radov v investičnej výstavbe si robil Slavo Kočtúch sám na písacom stroji s dlhým valcom, lebo udržovanie takých podrobných časových radov nebolo v pláne výskumu a Slávo po celé roky neváhal udržovať tento masív aktualizovaných údajov na vlastnú päsť. Nuž a tak sme mu s úsmevom hovorili , že je pochodujúcou databankou.

Treba povedať, že sme trvalo pestovali doslova maratónske rozhovory počas obedných prestávok, večerov a mnohých voľných chvíľ. Boli to tak ekonomické, ako politické a kultúrne rozhovory. Slávo vnášal do debaty metodológiou svetových makroekonomických teórií a ja metodológiu systemovo-kybernetickej multidisciplinarity. Samozrejme cez tieto prizmy sme neustále posudzovali tak sociálnopolitickú, ako aj kultúrno-civilizačnú stránku našej slovenskej aktuálnej situácie. Keď nás pri takýchto improvizovaných a voľných  debatách bolo viac, o to tematický rozmanitejšie boli diskusie. Išlo o večné debaty o tom ako by sa to dalo za daných podmienok robiť inak, ekonomický efektívnejšie a  kultivovanejšie. Väčšina z nás  už z „výskumnej prirodzenosti“ sústavne myslela „alternatívne“. Poznamenávam, že som celé roky vydával ex privata industria občasník „Zošity vyhľadávacie výskumu“ pod egidou Komitétu pre vedecké riadenie a pod veľkorysým súhlasom riaditeľa Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva Ing. Longauera. Už z názvu občasníka vyplývalo, že sa zameriaval na „vyhľadávanie“, teda na alternatívy. Slávo Kočtúch  mi vyplnil dve čísla týchto Zošitov. Všade sa tvrdilo, že každé periodikum i aperiodikum musí mať svoje oficiálne povolenie, ale tieto zošity bez akýchkoľvek ťažkostí vychádzali v 200 exemplárnom vydaní a nikdy sme nemali žiadne problémy. Slavo Kočtúch dokonca v roku 1987 pripravil a od r. 1988 začal vydávať naozajstný samizdat pod názvom „Slovo a čin“. Prispieval do neho najmä sám Kočtúch, ale aj viacerí ďalší ako Laluha, Uher a samozrejme aj ja. Pochopiteľné tento samizdat „Slovo a čin“ vychádzal bez uvedenia redakčnej adresy a bez uvedenia pravých mien autorov. Slávo spolu s viacerými inými pomáhal Laluhovi pri rozhýbavaní sa vylúčených straníkov v neformálnej organizácii Obroda.

Treba povedať, že Slávo Kučtúch spolu s Ivanom Laluhom a Uhrom pripravovali pre Dubčeka pracovné tézy a spolu s ním prediskutovávali jeho interview a vystúpenia pri príležitosti poskytnutia čestného doktorátu Boloňskej univerzity Alexandrovi Dubčekovi. Taktiež poznamenávam, že niektorých stretnutí s Dubčekom a jeho blízkymi (Lacom Ťažkým, Ivom Laluhom, Kočtúchom, Uhrom) som sa zúčastnil aj ja. Napríklad som pripravoval pre Dubčeka možné alternatívy vývoja kde pre symetrizáciu možných slovensko-českých vzťahov bola pripravená aj alternatíva vo forme návrhu na vytvorenia tandemu prezidenta a viceprezidenta, v ktorom by sa striedala v  ročnom rotovaní dvojica: Dubček a Havel. Túto alternatívu sme u Dubčeka za prítomnosti Ťažkého, Kočtúcha, Laluhu a Uhra  zvažujúco prediskutovali a pripravili ako taktický námet pre jednanie s Čechmi. České disidentské kruhy však dôrazne odmietli Dubčeka  aj ako kandidáta na prezidenta, aj ako tandem Havel-Dubček. Preto bolo treba sa uspokojiť s pozíciou Dubčeka ako predsedu Federálneho zhromaždenia.

 Obdobie od novembrových udalostí 1989 nabralo improvizačný  samospád aj na našich pôvodných pracoviskách kde napríklad zo spontánneho rozhodnutia osadenstva ústavu bol vytvorený štrajkový výbor, ktorý sa skladal z troch predsedov, s odôvodnením, že ak by došlo ku politickým komplikáciám, tak je lepšie keď bude týmto komplikáciám čeliť kolektívne vedenie (triumvirát) štrajkového výboru. Nuž  a tak sme sa ako spolupredsedovia štrajkového výboru ocitli v politickej „haravare“  traja kolegovia : Slavomír Hvezdoň Kočtúch, Augustín Marián Húska a Ladislav Pittner. Napokon Kočtúch aj s Laluhom boli kooptovaný do Federálneho zhromaždenia aby pomáhali Dubčekovi v jeho novej úlohe. Ja som sa ocitol ako člen Koordinačného centra VPN a ako kooptovaný člen SNR. Vo VPN som sa stal členom redakcie volebného programu VPN (pod názvom „Šanca pre Slovensko“) a v tézach som pripravil zásadu, že Slovensko musí dosiahnuť „medzinárodnoprávnu subjektivitu“ a že teda musí byť v podmienkach vyrovnania s Českom uznané štátne postavenie Slovenska. Treba priznať, že túto zásadu vo volebnom programe uznalo nie len čechoslovakistické vedenie VPN, ale aj  „Havlovo hradné zoskupenie“ v Prahe. Zrejme dominujúce pražské kruhy uznali, že takýto volebný slogan na Slovensku zaberie a neskôr sa celá téza o medzinárodnoprávnej subjektivite Slovenska nejako „zametie pod koberec“ (ako sa kedysi zamietli pod koberec Clevelandská a Pittsburghská dohodu).  Boli to horúčkovité dni plné chvatu, napätia a adaptačných improvizácií. Treba povedať, že  sme  sa pri obnove politického pluralizmu nevenovali len politike, ale Slávo Kočtúch mal možnosť sa vrátiť na svoje pôvodné pracovisko na národohospodársku fakultu, kde dostal možnosť vytvoriť Katedru ekonomickej synergetiky. Ivan Laluha , aj ja sme mu pomáhali spolu s niekoľkými ďalšími rozbehnúť túto relatívne novú časť multidisciplinárneho ekonomického štúdia. Boli to časy obrovskej pracovnej horúčky.

Keď sme sa pripravovali na slovensko-české rokovania, tak bolo treba v slovenskom politickom prostredí presadiť názor, že skutočnú symetriu rovných vzťahov medzi Slovenskom a Českom možno najvhodnejšie dosiahnuť tým, že asymetrická federácia bude nahradená formou paralelného súštátia Slovenskej republiky a Českej republiky. Treba povedať, že časť slovenskej verejnosti ešte zotrvačne bola ustrnutá a bolo treba presvedčiť vajatajúcu verejnosť, že nadišiel čas vyrovnania vzťahov. V zahraničí Slováci okolo Svetového kongresu Slovákov a Hnutia za oslobodenie Slovenska boli za rázne obnovenie slovenskej samostatnosti. K tomuto cieľu sa prihlásili takmer všetky krajanské organizácie v Európe, Amerike a Austrálii . Na Slovensku za takouto cestou išla SNS. HZDS a  dôležité organizácie  emancipačne vybudenej inteligencie vrátane Kongresu slovenskej inteligencie, Koreňov, NEZES-u a Štúrovej spoločnosti boli za pokojné ale dôsledné uznanie slovenskej štátotvornosti priamymi rokovaniami s českými partnermi.  Rozhorel sa zápas o slovenské štátne sebavedomie. Aj Kočtúch, aj Laluha (ktorý bol predsedom rodiacej sa organizácie vylúčených straníkov nazývanej Obroda) urobili veľa najmä v kruhov prenasledovaných “Dubčekovcov“. Išlo o to aby sa najmä aktivisti  „pražskej a bratislavskej jari“ pridali  k požiadavkám štátotvornej emancipácie. Česká politická reprezentácia, ktorá  vzišla víťazne z volieb v r. 1992 však odmietla slovenskú ponuku na symetrizáciu a uprednostnila zrušenie spoločnej federácie a vytvorenie dvoch paralelných suverénnych republík.

Spomínam si, ako  člen slovenskej delegácie na rokovaní, že počas prvého kola rokovaní s českou reprezentáciou, ktoré sa odohralo v tzv. Tugendhatovej vile v Brne slovenská delegácia ústami svojho predsedu predložila Čechom návrh na premenu federácie na súštátie (v podobe únie, alebo  konfederácie). Českí reprezentanti vystúpili s protinávrhom, že sú voľbami legItimovaní rozpustiť spoločný štát ak neakceptujeme unitárny charakter federácIe. Po prvom rokovacom dni sa črtala patová situácie. Vedúci slovenskej delegácie pred druhým kolom rokovaní, vo svetle prudkej redukcie odbytových možností Slovenska (po rozpade RVHP, kde smerovalo 70 % zahraničného odbytu Slovenska) sa obrátil najprv interne  na mňa ako člena delegácie a zároveň ako profilovaného ekonóma-výskumníka, či Slovensko môže byť v medzInárodnej výmene životaschopné. Ja som ho naliehavo presviedčal, že Slovensko je životaschopné a pre istotu som doviedol k predsedovi slovenskej delegácie  aj profesora Kočtúcha, ktorý taktiež potvrdil hospodársku životaschopnosť Slovenska.  Musím povedať, že predseda slovenskej delegácie si ešte vyžiadal stanoviská aj bankových odborníkov a všetci dopytovaní ekonómovia potvrdili životaschopnosť slovenskej ekonomiky. Vlastne sa paradoxne opakovala situácie z roku 1939 keď Tiso – vtedy pod tlakom Hitlera na separovanie Slovenska - si povolal národohospodárov (Brišku, Karvaša, Zaťku) a pýtal sa ich či Slovensko je hospodársky životaschopné. Vtedy národohospodári unisono povedali, že Slovensko je hospodársky životaschopné. Aj v roku 1992 sa pýtal vedúci slovenskej delegácie, či je Slovensko schopné byť suverénnym partnerom medzinárodnej hospodárskej výmeny. Bolo to legitímne právo lídrov vyžiadať si názor na ekonomickú spôsobilosť Slovenska. Avšak tento samotný fakt potvrdzoval silu  vonkajšími hegemónmi živenej fámy o slovenskej neživotaschopnosti. Nuž nazdávam sa, že v oboch prípadoch ekonomickí odborníci sa nemýlili a nezlyhali. A v oboch prípadoch nezlyhali ani politickí lídri, keď sa spoľahli na odhad slovenských ekonómov. Bodaj by tomu bolo vždy tak. Spomínam si, že práve Slávo Kočtúch pripomenul v r. 1992 predsedovi, že aj v roku 1939 bol Tiso zneistený či Slovensko hospodársky prežije a že ho ekonomickí odborníci bez zaváhania presvedčili o hospodárskej životaschopnosti Slovenska. Spomínam si, že sme spolu so Slávom už v sedemdesiatych rokoch poznali detaily, ako  predstavitelia – vtedy už protektorátnej - českej emisnej centrály v Prahe, pri odovzdávaní časti štátneho rozpočtu pre novovznikajúci Slovenský štát odkázali Tisovi v apríli 1939, že Slovensko nebude mať v septembri 1939 na výplaty robotníkov. A pripomínam, že Slávo Kočtúch doniesol na jeseň 1992 do NR SR autorizovaný názor českých emisných odborníkov, že pripravovaná slovenská koruna do roka skolabuje, alebo skončí v úplnom znehodnotení meny. Záver českých odborníkov bol taký, že slovenská mena po jednom roku bude tvoriť prinajlepšom jednu tretinu až pätinu hodnoty českej koruny, ale môže vraj dopadnúť  aj o veľa horšie. Nuž spomeňme si, že nová slovenská mena (Sk) sa stala do 18 mesiacov  konvertibilná a že Slovensko má najnižšiu (aj keď stúpajúcu) zadĺženosť zo všetkých susedných štátov a iba ono (okrem Slovinska) splnilo podmienky vstupu do eurozóny zo štátov bývalého sovietskeho bloku. To ustavičné prebúdzanie komplexov menejcennosti u bývalých vazalov je večný „evergrín“ všetkých  zhrdnutých hegemónov. Tak či tak aj slovenskí aj českí predstavitelia v roku 1992 prekonali kompromisom patovú situáciu po prvom rokovaní v Tugenhatovej vile a v ďalších namáhavých rokovaniach sa dohodli na pokojnom vytvorení dvoch paralelne zvrchovaných štátov.

Pokojné riešenie slovensko-českého vyrovnania oceňovala celá medzinárodná verejnosť už aj preto, že inde emancipačné procesy (na Balkáne a v Pobaltsku) sa neobišli bez násilia a krvi. Pochopiteľne zmena veľmocenských sfér a vznik pluralitných systémov vyvolal rozsiahly štrukturálny pohyb. Odrazu v celej posttotalitnej časti Európy vedľa seba začali prebiehať a prelínať sa tak zánikové ako vznikové procesy.  

Na vyžiadanie veľkej skupiny zahraničných novinárov sme sa  spolu  so Slávom Kočtúchom začiatkom jesene 1992 stretli s touto skupinou na tlačovej besede. Spomínaná skupina zahraničných novinárov chcela získať cez slovenskú optiku obraz o vývoji slovensko-českého vyrovnania. Slávo Kočtúch viedol besedu po anglický a ja po nemecký. Upozornili sme zahraničných novinárov, že faktické vyrovnanie vzťahov medzi väčšími a teda dominujúcimi Čechmi a medzi menšími a teda submisívnymi Slovákmi podľa Wilsonovho memoranda o sebaurčení národov nastalo  po vyše 73 ročnom sklze. Wilson totiž  vyhlásil sebaurčujúce právo národov pôvodne v roku 1917 a úplne sa toto právo využilo iba v severovýchodnej časti Európy v roku 1918 vytvorením samostatných národných štátov Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Zároveň sme vysvetlili, že sebaurčujúce právo národov v r. 1918 sa v ostatných častiach Európy realizovalo len čiastočne, keď na Balkáne bolo vytvorené spojené južnoslovanské kráľovstvo (kde ostali v dominácii Srbi) a v strednej Európe bolo vytvorené  unitárne Československo (kde ostali v dominácií Česi).   Ubezpečili sme novinárov, že väčšina slovenskej spoločnosti pozitívne vnímala fakt, že prvá ČSR  vyslobodila Slovákov z veľkouhorského asimilačného objatia, avšak bola zatrpknutá tým, že naši českí partneri nie len že neuznali Clevelandskú dohodu, ale vyše dvadsať rokov oddiaľovali aj autonomizáciu Slovenska podľa Pittsburghskej dohody. Pripomínam, že pokiaľ išlo o ohodnotenie významu prvej ČSR pre slovenskú emancipáciu, tak sme zahraničným novinárom vysvetlili, že funkciu prvej ČSR najlepšie charakterizovali predstavitelia slovenských krajanských spolkov v USA (Kubík a Hletko), ktorí povedali, že prvá ČSR bola prvých desať rokov urýchľovacím zariadením dozrievania Slovákov ako moderného politického národa a že v druhom desaťročí sa prvá ČSR zmenila na brzdiace zariadenie, ktoré oddiaľovalo zavŕšenie slovenskej emancipácie. Spolu s Kočtúchom sme vysvetľovali zahraničným novinárom, že nová slovenská aj česká reprezentácia si po rozpade Sovietskeho zväzu v r. 1991 uvedomovala novo vzniknutú  situáciu, kedy odišla sovietska dominácia a stredná Európa sa ocitla na krátky čas vo veľmocenskom vákuu, ktoré sa rozhodli využiť aj Slováci aj Česi tým, že vlastne mohli konať bez veľkého „kibicovania“ veľmocí, ktoré mali v iných častiach sveta plné ruky práce s konsolidovaním pomerov. Väčšina zahraničných žurnalistov nám vtedy jednoznačne potvrdila, že sme to aj Slováci aj Česi urobili obdivuhodne pokojne a rezervovane. Takýto živý kontakt so zahraničnými médiami sa ukázal, ako veľmi užitočný a preto sme dojednali aby aj v americkom zámorí mohol podobnú vysvetľovaciu misiu vykonať Slávo Kočtúch koncom roka 1992 a to vo Washingtone, kde sa stretol tak s predstaviteľmi slovenskej a českej  „washingtonskej kolónie“, ako aj s novinármi akreditovanými pri štátnom departmente. Tam Slávo zdôrazňoval, že aj slovenské, aj české politické elity si uvedomujú, že je v záujme pokojného vývoja v strednej Európe, aby nová paralelná súčinnosť oboch vznikajúcich štátností sa vyvarovala všetkých minulých chýb a aby zintenzifikovala tie súčinnostné skúsenosti, ktoré boli obapolne prospešné aj v minulosti. Slávo Kočtúch aj v zahraničí zdôrazňoval, že pokojné riešenie bolo zároveň dôsledkom kompromisu záujmov a teda nie je výsledkom ideálneho stavu, lež reálne možného stavu.

Stav reálne možného teda sa odrážal aj na tzv. majetkovom vysporiadaní. Uvádzam to preto, že najmä majetkové vysporiadanie pozostalosti spoločného štátu nebolo ideálne. Naši českí partneri boli ochotní len k takému deleniu, aké boli vstave „pro domo“ obhájiť v českom prostredí. Inak nám ponúkali, že separáciu urobia oni a že majetkové vysporiadanie  môžeme si vysúdiť pred medzinárodným súdnym dvorom. V čase po chaotickom rozpade RVHP si Slovensko nemohlo dovoliť otáľať  a muselo sa dohodnúť s Českom na delení pozostalosti. Spolu s Kočtúchom sme presviedčali aj ľudí  v slovenskom politickom spektre, že sloboda vždy svoju cenu a treba ju vedieť zaplatiť. Postupne sme sa dostávali k informáciám o neregulárnych machináciách aj pri faktickom vykonávaní delenia imania aj záväzkov, avšak museli sme úzkostlivo dbať o to, aby možné neregulárnosti  nezničili výsledok štátotvornej dohody.  Bolo však na oboch reprezentáciách, aby po rozdelení štátu trvali na dôslednom plnení dohôd. Napríklad je nesporné, že zákonom o zániku spoločného štátu prevzali na seba reprezentácie oboch následníckych štátov kontrolu a vykonanie plnenia zákonných opatrení. Nástupnícke štáty sa zaviazali, že nebudú využívať štátne symboly zaniknutého štátu. Českí partneri to nedodržali, ale trvali na plnení niektorých peňažných záväzkov SR ako boli napríklad záväzky za tzv. menovú jednotku a z nich úrokovo nagenerované sumy. Slovenské orgány mohli dôsledným vymáhaním kompenzácie za použitie symbolov zaniknutého štátu Českou republikou vynútiť si kompromisné vzájomné odpočítanie reziduálnych záväzkov. Teraz keď spomíname na prejdenú cestu, treba sa poučiť aj s vlastných úspechov, aj z vlastných neúspechov. Znova pripomínam, že náš neskorší samostatný vývoj potvrdil, že štát musí byť dôsledný vo vymáhaní reciprocity, tobôž tam a vtedy kde a kedy vznikla právna rovnosť. Treba objektívne uznať, že vyjednávacia pozícia menšieho Slovenska bola počas rokovaní objektívne „slabšia“ než pozícia väčšieho Česka. Konkrétne vykonávacia kompetencia aparátu federálnych orgánov bola významne viac v českých rukách než v slovenských. Napokon celý model federálneho riadenia bol skrz-naskrz centralistický. Aj prvé rozhodnutia o zrušení colných bariér, o tzv. precenení veľkoobchodných cien a o prvých fázach malej a kupónovej privatizácie boli uskutočňované federálne a hlavné finančné toky boli riadené federálne. Slovenské orgány mali takú kompetenciu, že  mohli iba protestovať (urobiť akýsi „protest do vetra“). Práve preto, že priebeh posttotalitnej akomodácie práva na trhové pomery prebiehal pre Slovensko asymetrický nepriaznivo, nemohli sme spomaľovať, alebo dokonca zablokovať  vznik paralelných štátov cez zádrhel majetkového vysporiadania, lebo  čakať na prípadnú  „spravodlivosť rozhodnutia medzinárodného súdu“ bolo také čosi ako Ionescuovo „Čakanie na Godota“. Postupne verejnosť začínala chápať, že je lepšie byť čo ako slabším štátom, než čo ako uznávanou provinciou. Pripomínam, že aj krach svetového hypotekárneho trhu ktorý nastal nedávno – v r. 2007 - Slovensko nezavinilo a musí znášať veľké záporné ekonomické dôsledky globálnej krízy. Pri tejto príležitosti pripomínam, že aj globálnu  krízu ľahšie preodolejú štáty, než provincie.

V časoch najväčšej súry, teda v krátkom období veľmocenského vákua obe reprezentácie nelenili a urobili naozaj veľké penzum práce. Pripomínam, že v rokoch 1990 až 1992 bolo treba jednak zvládnuť harmonizáciu  dovtedy polarizovanej Európy, jednak nájsť čo možno najmenej drastické zapojenie posttotalitných ekonomík do širšieho európskeho a svetového trhového kontextu a napokon vyriešiť umele potláčanú emancipáciu Slovenska. Hoci slovenské a české elity po skončení studenej vojny vznikli skôr náhodnou improvizáciou než ako dôsledok politickej súťaže, predsa sa ukázali v chaotických  rokoch 1990 až 1995 ako prekvapujúco efektívne. Z pohľadu našich dnešných skúseností všeličo mohli urobiť lepšie, ale z pohľadu obhajovania národných záujmov to obe reprezentácie robili bez podstatných lapsusov a bez lokajských manier. Znova pripomínam, že to nebolo ani ľahké ani jednoduché. „Rozsypalo sa RVHP“ a Slovensko stratilo 70 % svojho odbytového priestoru a pochopiteľne západný prebytkový trh sa chopil príležitosti víťazov studenej vojny a zaplavil východnú Európu svojimi prebytkami bez toho aby nechal pre posttotalitné ekonomiky čas na prispôsobenie sa. Federálna reforma bola šitá na českú mieru, lebo ak v roku 1989 bola nulová nezamestnanosť aj v Česku, aj na Slovensku, tak v roku 1992 bolo v Česku 1,4 % nezamestnaných a na Slovensku bolo skoro 12 % nezamestnaných. Transformácia ekonomiky nepriniesla bohužiaľ len chýbajúce vnútorné stimuly podnikavosti, ale zobudila aj domáce a zahraničné egoizmy, ktoré prispeli k ruinovaniu častí  ekonomického potenciálu tak na Slovensku, ako v Česku. Spolu so Slávom sme monitorovali vývoj v celom posttotalitnom tábore a videli sme, že  bez výnimky  všetky posttotalitné štáty boli hlboko podkapitalizované a teda objektívne nedokázali pri privatizácii vygenerovať recipročné ocenenie privatizovaného majetku. Navyše po skončení zbrojných pretekov sa vlastne celý zbrojný priemysel (väčšinovo situovaný na Slovensko), ukázal ako bolestný balast. Odhliadnuc od vojensko-priemyslového komplexu sa mnohé  časti ekonomiky podarilo po bolestivom úsilí zachrániť, ba dokonca modernizovať. Pochopiteľne nebolo v záujme západoeurópskeho agrárneho trhu, aby pri trhovej akomodácii sa nám podarilo zachrániť v našom agrosektore väčší rozsah prednosti veľkoprodukčných metód a tým lepšie využitie dobre kvalifikovaných agrošpecialistov. Treba však uznať, že mnohé odporúčania  nadnárodných inštitúcií (najmä Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky) skôr pripomínali stredovekú terapiu „púšťania žilou“, než moderné uzdravovacie metódy. Tak či tak,  podarilo sa  vyriešiť symetrizáciu česko-slovenských vzťahov a to pokojným, nekrvavým spôsobom. Vznikli dve paralelne štátnosti – slovenská a česká a tak sa vytvoril potrebný priestor pre odstraňovanie dôsledkov štyridsať ročnej vysiľujúcej studenej vojny. Slovensko dosiahlo za rekordných 18 mesiacov konvertibilitu novej slovenskej meny (Sk) a udržalo si stabilnú  menu i relatívne nízku zadlženosť (v Európe najnižšiu – okrem Nórska) a to až do vstupu do Eurozóny (2009).

Pochopiteľne hektická doba „transformačných rokov“ po skončení studenej vojny si vyžiadala nielen  kolektívnu daň, ale aj  individuálnu daň. Zhodou okolností Slávo zaplatil prvú splátku, keď uprostred emočne vybudených zasadaní Federálneho zhromaždenia na jeseň 1991 utrpel v Prahe ťažký infarkt. Ja som svojho liptovského spolurodáka nasledoval vlastným infarktom o pol roka neskôr. Tak či tak obaja sme sa  ponáhľali späť jednak do  svojho pedagogicko-výskumného, ako aj do svojho nového verejnopolitického účinkovania. V roku 1992 teda prebehlo úspešné úsilie o komplexnú emancipáciu. Slávo Kočtúch po voľbách v roku 1992 prevzal v SNR vedenie Národohospodárskeho výboru a organizoval hektickú prípravu nových zákonných noriem, ktoré bolo treba prijať pri transformácii ekonomického systému na európske  trhové podmienky. Kočtúch - bez skutočného zdravotného rehabilitovania zvládal túto náročnú robotu s jeho príslovečnou vitalitou. Život však nič nedaruje zadarmo. V roku 1992 vrcholili nie len slovenské emancipačné snaženia, ale nás opustili po tragických autonehodách dve osobnosti a to jednak iniciátor prvej demokratizácie Alexander Dubček a jednak mladý agilný vlastenecký politik Roman Zelenay. To sme ešte nevedeli, že za pár mesiacov definitívne vypovie poslušnosť aj veľké srdce samého Sláva Kočtúcha. Slávo Kočtúch nielen, že prečkal všetky politické zemetrasenia, ale obnovil neortodoxné prednášanie ekonomických vied vo svojej alma mater. Pre mňa ako trpký paradox vyznieva spomienka, že ma ako čerstvý nositeľ srdcového infarktu nezabudol navštíviť na jednotke intenzívnej starostlivosti po mojom infarkte a dokonca ma prišiel začiatkom roku 1993 povzbudiť pri voperovaní srdcového stimulátora a pri tom za pár týždňov vyhasol jeho život po ďalšom silnom srdcovom ataku.

Keby však tento spomienkový medailón na Sláva Kočtúcha zostal len pri výpočte pracovných zásluh, tak by  vlastne deformoval mnohorozmernosť jeho osobnosti. Slávo Kočtúch totiž  nebol len pracovný horlivec a vedátor, ale doslova renesančná osobnosť, ktorá bola nie len plná pracovných myšlienok a riešenia problémov, ale bol to aj človek tak povediac pre každé počasie a to tak „do voza“ , ako „do koča“. Nie len že brilantná pamäť mu dovoľovala bez rozpakov citovať dôležité pasáže našich buditeľov a našich významných mysliteľov, ale vedel s ľahkosťou súkať zo seba romantické verše Janka Kráľa či zbojnícke verše Jána Bottu, lahodné básne Andreja Sládkoviča, mravokárne a na prísnych váhach slovnej brilantnosti napísané verše Milana Rúfusa, ale aj rebelantský bujaré verše Francoisa Villona, Jána Kostru, Jána Smreka a Miroslava Válka. Tak isto dokázal celé dlhé minúty hovoriť vtipy podľa sérii židovských vtipov, škótskych vtipov, slovenských vtipov, českých vtipov  a vtipov na jednotlivé ľudské profesie. Bol v tom najušľachtilejšom slova zmysle zabávačom a pri tom nepadlo z jeho úst slovo pripomínajúce neotesanú vulgaritu. Ak prirovnám žlčovitú a cynickú neotesanosť  slovníka dnešných našich televíznych rozosmievačov s jemnou prekáravosťou  Slávovho slovníka, tak Slávo v ňom vyznieva ako jazykový puritán – ale doslova „šejkspírovský“. Vždy vedel vychutnať pohárik, dva dobrého vínneho moku, alebo kultivovaného „tvrdého“, ale nikdy nestratil kontrolu nad sebou. Naozaj jedinou jeho „slabosťou“ bolo uctievanie ženskej krásy a preto sa vedel s patričnou dvornosťou „šmajchlovať“ ženám. Dokázal sa kochať nad ladnosťou ženských zjavov a ovládal všetky taje kurtoázie. Jedným slovom bol plnorozmerný človek a pri tom som sa nikdy nestretol s jeho voľajakou úskočnosťou. Bol rád stredobodom pozornosti a rozhodne bol ctižiadostivý a ako študent i pedagóg rád niesol na obdiv svoju pozíciu prímusa a prémianta, ale nepoznám, naozaj nepoznám žiadnu jeho skrivodlivosť. Rad by som mimoriadne prízvukoval fakt, že Slávovi Kočtúchovi jeho profesionalita nikdy  nedeformovala aj jeho hlboký zmysel pre estetickosť, pre krásu slova a obrazu a  krásu pretavenú do zvukovej harmónie. Bol to doslova kultúru a umenie milujúci človek.

Podstatná charakteristika tohto medailónu o Slavomírovi Hvezdoňovi Kočtúchovi ponúka syntézu poučenia, ktoré nie je na zahodenie pre každého sebareflexívného slovenského človeka. Tento vedec-pedagóg, Lipták,  Slovák, a človek nezanedbal svoju profesionálnu prípravu, ktorou sa „živil“. Slávo Kočtúch bol naozajstný  makroekónom, ktorý vedel, že treba hlboko preniknúť do ekonomickej reality cez poznanie pojmových (kvalitatívnych) i kvantitatívnych parametrov. Vedel, že ekonómia je o záujmoch a že práve v týchto záujmoch je sila všetkých ekonomík i slabosť všetkých ekonomík, ak nestrážia svoju nadmernosť.

Slávo Kočtúch bol ozajstným Liptákom, teda vrchárom na ktorého tak výstižne padnú slová Milana Rúfusa o vrchárskom údele. Bol Slovákom do tej najvnútornejšej etnickej svojstojnosti. Vedel, že Slovač pretrvala, lebo si vyvzdorovala svoj život v zápase so zmarom, lebo si uchovala svoju prastarú autochtónnosť aj napriek tomu  že vždy bola nepočetným etnikom. Viem si veľmi dobre predstaviť, ako by sa Slávo nesmierne tešil najnovším výsledkom analýzy DNA súčasných slovenských populácii (ktoré  zistil  výskum genofondu vedený docentom Ferákom po roku 2000 a ktorých výsledkov sa bohužiaľ Slávo nedožil). Výskum DNA ukázal že v genetickom substráte súčasných slovenských populácii je až 84 % génov, ktoré priniesli do Európy a strednej Európy už kromaňonskí lovci a zberači plodov pred 20 tisícmi až 50 tisícmi rokmi. Podľa tejto analýzy iba necelých 10 %  genetickej výbavy slovenských súčasných populácií   predstavujú „príspevky“ imigračných vĺn neolitikov spred 8 tisíc rokov a iba 5 % predstavujú prídavky imigračných vĺn z čias ranného a zrelého stredoveku. Tak vysoký podiel genetickej autochtónnosti vlastne Slávo Kočtuch vždy tušil, lebo sa často dovolával výroku akademika Trubeckého o silnom kontinuu identity slovenskej pospolitosti v karpatskom oblúku a prídunajských nivách. Slávo Kočtúch ako liptovský horal bytostne cítil vrchárske zaštítenie nášho neveľkého spoločenstva a bol presvedčený, že práve táto „nepočetnosť“  nedovolila slovenskému živlu ani  sa vyvyšovať  nad druhých , ani oberať iných o svoju svojskosť. Avšak práve preto sa nechcel slovenský živel vzdať svojej osobitnosti. Len z historického evidentného času vieme že cez karpatský oblúk a prídunajské mokraďové nivy migrovali vlny sarmatských, keltských, germánskych, dáckých, ilírskych, rímskych, hunských, avarských a naposledy tureckých vojov a predsa genetický substrát osídlenia stále uchovával svoje impozantné väčšinové kontinuum. To si vyžiadalo vysokú schopnosť prežívania. Týmito schopnosťami vytrvalej ale pokojnej vzdorovlivosti bol vybavený aj Slávo Kočtúch. Bol to človek, ktorý poznal kultivačnú cenu ľudského hľadania. Vážil si komplexnú skúsenosť človeka vzdorovať výzvam času a uchovávať v sebe svoju identitu.  

Férovo dodávam, že Slávo nebol v pravom slova zmysle špirituálnym človekom, ale vedel, že duchovná skúsenosť urobila z ľudí hľadačov svojho zdokonaľovania, preto si veľmi vážil kresťanský prínos ku kultivácii človeka a vnútorne sa stotožnil so svojou evanjelickou  konfesiou a to v tej miere, že mu konfesionalizmus nesmel brániť v slovenskej národnej ekuméne. Preto sa usiloval nerozjatrovať staré rany  mravoučných sporov a bol vyslovene proti  úzkoprsému konfesionalizmu. Vždy sa úzkostlivo vyhýbal, tomu, aby zobúdzal medzikonfesíjne trecie plochy. Stále zdôrazňoval význam nadkonfesionálneho harmonizovania slovenských vlastencov a vyzdvihoval symboliku solidárneho vystupovania čelných duchovných osobností oboch konfesií vo veciach národného záujmu. Veľa ráz sme predebatúvali  okolnosti správania sa našej duchovnej inteligencie počas 19. storočia – našich vlasteneckých kňazov, ktorí sústavne demonštrovali prednosť všeobecného – kresťanského nad konfesíjno-partikulárnym. Bolo úžasnou silou predvídavosti po storočiach konfesíjnej konfrontácie demonštrovať nadväznosť štúrovských generácii na bernolákovské generácie. Stretnutia na Dobrej vode ukázali vôľu oboch jasnozrivých duchovných skupín podložiť vlasteneckú vôľu autoritou duchovného zakorenenia. Aj súčasný vývoj sveta a jeho krízy hodnôt ukazuje, že treba sa postarať o étosové zakotvenie sveta a že je o veľa dôležitejšie to čo všetkých z kresťanského dedičstva spája, než to čo ich rozdeľuje. Napokon Slávo sám oceňoval  konštantnosť tohto spojeného postoja slovenských duchovných autorít počas celého 19. storočia a to nie len v demonštrovaní nadväznosti bernolákovského a štúrovského úsilia, ale aj matičného a memorandového úsilia, kde tandem Moyzes-Kuzmány vyjadrovali pokračovanie tejto tendencie.

Slávo na našich diskusiách upozornil ešte na jeden fenomén zhodne viditeľnej angažovanosti sa katolických i evanjelických duchovných priamo v pastoračnom teréne pri organizovaní lokálnych sporiteľní a pri organizovaní spolkov triezvosti, ako ochrany voči sociálnemu devastovaniu vidieckeho obyvateľstva. To ukazovalo, že duchovná skúsenosť v slovenskom prostredí si uchovala vedľa národnobuditeľskej ešte silnú sociálnu komponentu. Slávo Kočtúch sa bytostne  stotožnil so  štúrovským prekonaním konfesíjnej hašterivosti a vždy sa vyznačoval hlbokým sociálnym cítením voči všetkým odstrkovaným. Odmietol všetky formy dogmatizmu a považoval za svoju povinnosť prekonať v slovenskom človeku odcudzenosť od vrcholu etnického bytia – od slovenskej štátnosti. Slovenskú štátnosť považoval za prirodzený imunitný systém pomocou ktorého sa každý národ chráni pred asimiláciou či fúziou. Nechcel, aby sa stal nedobrovoľným darcom krvi na zachovanie sebeckého panhungarizmu a práve tak nechcel, aby sa stal nedobrovoľným darcom krvi na zachovanie sebeckého čechoslovakizmu. Preto odmietol lokajskú hungarofíliu a čechofíliu pričom si uchoval naozaj otvorený, humanistický a úctivý prístup k susedským kultúram, teda aj k maďarskej, aj k českej kultúre. Bol hrdý na to, že slovenská spoločnosť po štúrovskej ceste prekonala tak politický veľkohungarizmus, ako politický čechoslovakizmus.

Spomínam si tiež ako sme si kedysi v jednej metodologickej debate so Slávom Kočtúchom  vyjasňovali aj hĺbku moderného ekologizmu a metodologický vplyv ekologizmu  jednak na ekonómiu prežívania, ako aj na kultúrnu a etnickú svojskosť. Práve evolučná ekológia  nám pomohla pochopiť, že musíme pri svojom čerpaní zdrojov potrebných na záchovu myslieť aj na potreby nášho životného prostredia. Evolučná ekológia nás naučila, že zdravá biogenéza je vždy závislá na tzv. biodiverzite, teda na rozmanitosti druhov a že každé stláčanie tejto rozmanitosti ohrozuje samotnú podstatu biogenézy. To isté platí vrchovatou mieru aj na etnogenézu a na paralelnú ekológiu koexistencie etník. Každé stláčanie, každá štandardizácia etník je vlastne asimiláciou a fúziou etník a teda ohrozuje bohatosť univerzality ľudstva. Tak isto terajšia obskúrna ideológia o zastaranosti národných štátov ohrozuje  univerzálnu vitalitu ľudstva. Ak moderné ľudstvo na ochranu ohrozených živočíšnych druhov  vymyslelo Červenú knihu ohrozených druhov, takisto ľudstvo musí vystupovať na ochranu ohrozených malých národov a ohrozených sociálnych skupín. Všetky tie nehorázne reči  o potrebe štandardizácii, o potrebe prekonávať ľudskú rozcapartenosť nie sú ničím iným, ako bezočivým pokusom o asimiláciu rozmanitosti. Slávo Kočtúch nezažil  vyvrátenie  aj inej všemohúcej ilúzie o tzv. neregulovanom trhu, o všemohúcnostiskrytej rukytrhu. To tiež boli teórie za ktorými stal ľudský egoizmus a hrabivosť. Na ľudské šťastie tieto teórie sa rozsypali aj s megašpekuláciou na svetových derivátových trhoch po roku 2007. Pamätám si, že Kočtúch si vždy o veľa viac cenil vyvážené teórie Johna Maynarda Keynesa a Johna Kennetha  Galbraitha   o štátom uskutočňovanej  regulatívnosti trhu, než uletené teórie Friedricha Augusta von Hayeka a Miltona Friedmana o úplnomsamopohybetrhových síl. Kočtúch si vždy uchoval schopnosť kritickej reflexie vedy , ktorá velí aby za každou teóriou sa vyvíjala nie len jej kritická verifikácia, ale aj jej falzifikácia. Totiž doposiaľ žiadne vedecké teórie, ako ľudské výtvory sa nestali večnými pravdami. Napokon  aj súčasní uznávaní svetoví ekonómovia (nositelia Nobelovej ceny ako napríklad Stiglitz, Sachs, či Krugman) uznávajú, že každý trh musí mať svojho správcu, ktorý reguluje jeho priebehy. Profesor Kočtúch patril medzi prvých slovenských makroekonómov, ktorý naštudoval všetky aktuálne makroekonomické teórie a to tak zo Západu, ako z Východu. Spomínal si ako v šesťdesiatych rokoch na zahraničnej stáži v London School of Economics  využil voľný čas na hltanie  teoretických informácii v mohutnej britskej knižnici. Pri tom neváhal sa ako aktívny diskutér zúčastniť na problémových seminároch čelných ekonómov. Práve dobrá jazyková príprava v angličtine i ruštine mu dovoľovala, aby bez zábran monitoroval vývoj vedy v oboch veľkých jazykoch. Bolo málo slovenských makroekonómov, ktorí boli takto komplexne pripravení. Bol rozhľadený vedec i  uvedomelý národovec. V tom je živý odkaz  aktívneho postoja Sláva Kočtúcha. Buďme samými sebou, buďme pripravenými profesionálmi, buďme plnohodnotnými a suverénnymi Slovákmi a buďme kooperatívnymi a solidárnymi partnermi, lebo len tak môžeme byť vitálnymi  Európanmi i svetoobčanmi. Kto chce byť partnerom, nemusí byť lokajom. Každá iná cesta je cestou úpadku, zániku a skazy.

Pred ukončením medailónového výpočtu Slávovej príčinlivosti vo veciach verejných, chcem ešte trocha povedať pár slov k tomu, ako v tomto improvizačnom a uponáhľanom čase sa paradoxne podarilo zabezpečiť, aby Slávo mal dôstojný i keď skromný pomník svojho spočinutia. Vedeli sme, že rodinka, ktorej bol krutým opakovaným infarktom  vyrvaný manžel a otec Slávo mala čo robiť, aby sa preniesla cez existenčné neisté časy. Tak som požiadal známeho bankára vtedy riaditeľa Slovenského afiláčného ústredia  ČSOB,  aby sa pokúsil v medziach svojich možností zariadiť financovanie pomníka. Pripomenul som, že aj tak ČSOB (ako v podstate náhodná držiteľka formálneho záväzku Slovenska za platbu tzv. menovej jednotky) sa v dôsledku nedostatku právnej dôslednosti vysporiadania  dostala k veľkej sume slovenských peňazí a bolo by slušné, aby vedenie slovenského ústredia ČSOB symbolický prispelo na dôstojnú úpravu posledného odpočinku Profesora Kočtúcha. Musím práve k dobru Ing. Šaláka povedať, že nezaváhal a v mene bankového ústavu sponzoroval túto akciu, ktorá nám všetkým pripomína tú piaď slovenskej zeme,  v ktorej Slávo spočíva na Martinskom cintoríne v Bratislave (v mestskej časti Ružinov). Vieme, kde nosíme ďakovnú sviečku a kde absolvujeme naše družné a tiché duchovné rozjímanie s prosbou aby mu zem slovenská  bola ľahká a aby odpočíval v pokoji.

Na záver chcem zdôrazniť, že zmyslom tohto medailónu nie je vytváranie kultu osobnosti Sláva Kočtúcha, ale akceptovanie myšlienky anglického mysliteľa 19. storočia Roberta Burkeho, že spoločnosť netvoria len žijúce populácie, ale intenzívny nekončiaci reťazec osobností našich predkom, na ktorých nadväzujú naši súčasníci, aby od nich prevzali štafetu svojej identity naši potomci. Spája nás kolektívna historická pamäť, ktorá sedimentuje zo skúsenosti predkov, súčasníkov a potomkov. Preto nesmú upadnúť do zabudnutia tie osobnosti, ktoré využili príhodnú chvíľu a zavŕšili náš  emancipačný proces slovenskou štátnosťou. Rád by som upozornil, že pokus o fumigovanie prínosu štátotvorných prispievateľov paradoxne nespôsobujú len odporcovia slovenskej štátnosti a teda tí, ktorí zotrvačne sú zviazaní s bývalými hegemónmi, ktorí dominovali nad Slovenskom, ale aj tí radikálni stúpenci štátotvornosti, ktorí chceli slovenskú štátnosť dosiahnuť tvrdým  separovaním a  bojom.  Uznávam, že vznikajú situácie, kedy emancipačný pohyb musí siahnuť aj po radikálnych  prostriedkoch, ale vždy treba najprv využiť tzv. mäkké spôsoby presadzovania vlastnej identity.

Ako priamy účastník rozhovorov o štátotvornom zavŕšení vzťahov medzi Slovenskom a Českom si spomínam si, že som sa počas česko-slovenských rozhovorov (v r. 1992) snažil po večeroch kontaktovať  so Slávom Kočtúchom a informovať ho o priebehu a vývoji štátotvornej situácie. Keď inak nešlo (lebo rozhovory sa konali vo viacerých mestách Čiech, Moravy a Slovenska a často trvali hlboko do noci),  tak aspoň v telefonickej skratke som ho informoval o situácii. Pochopiteľne išlo o delikátne a ťažké rozhovory a bolo treba zachovávať potrebnú mieru diskrétnosti. Moje  telefonické informácie boli krátke a plné inotajov, aby nedošlo indiskréciou ku komplikáciám. Sám za seba môžem povedať, že som mal stále na pamäti, že napríklad radikálny zápas Baskov a Severoírčanov stál veľa krvi a výsledky sú aj po desiatkach rokov stále v nedohľadne. Tak isto emancipačný boj na Balkáne spôsobil, že  stopa krvi ostáva ako veľká bariéra nedôvery medzi Srbmi a ostatnými balkánskymi Slovanmi.

Pripomínam fakt, ktorý sme so Slávom Kočtúchom zdôrazňovali zahraničnými žurnalistom, že v 20. storočí sú iba tri prípady zamatového rozchodu susedských národov a to v roku 1906  pokojným rozchodom Norov a Švédov, v roku 1945 Dánov a Islanďanov a v roku 1992 Slovákov a Čechov. Pospolu však nezabúdam zdôrazňovať, že mydomáci Slovácinesmieme zabudnúť na prínos najmä slovenských exulantov, ktorí v  čase nadvlády arogantného totalitného čechoslovakizmu udržovali v zahraničí pahrebu slovenskej štátotvornosti. Oni nezabudli  pripomínať slovenskej domácej ukomplexovanej spoločnosti, že je ich  povinnosť usilovať o emancipačné zavŕšenie slovenského národného snaženia plnohodnotnou štátnosťou. Navyše slovenskí exulanti pripomínali zahraničným politickým kruhom, že je škandálom, že v strede Európy je národ, ktorému sa odopierala  vlastná štátnosť aj veľa desaťročí po Wilsonovom deklarovaní práva národov na svoje sebaurčenie. Skláňame sa hlboko pred vytrvalým úsilím zahraničných Slovákov pripomínať krajanom i zahraničiu že Slovensko dlhšie čakalo na svoju štátnosť, než ostatné stredoeurópske národy. Zároveň pri plnom uvedomení si zásluh zahraničnej Slovače  nemožno ignorovať fakt, že druhú slovenskú štátnosť do našej ukomplexovanej spoločnosti nepriniesli tvrdí horlivci a radikáli samostatnosti, ale lavírujúci  a manévrujúci ľudia pripravení na kompromisné dojednanie paralelnej štátnosti. V roku 1992 sa nedalo inak dostať k slovenskej štátnosti iba ponukou Čechom, aby súhlasili nahradiť unitárnu federáciu paralelným suštátim Slovenskej a Českej republiky. My sme urobili ponuku a Česi sa rozhodli pre paralelne separovanie. Tento postup jednak dovoľoval  všetkým spoločenským vrstvám Slovenska a Česka adaptovať sa psychologický na paralelnú emancipáciu a dovoľoval udržať  štátotvorný proces v pokojnom nenásilnou priebehu. To bola vtedy jediná realistická a zároveň humanistická štátotvorná cesta. Pripomínam, že dokonca aj politika prvej slovenskej štátnej reprezentácie (Dr. Tisu a spol.) dokázala úhybným manévrovaním  vzdorovať totalitnému tlaku dominujúcej veľmoci. Dobrá politika sa vždy riadi strategickým pravidlom „výber žiaduceho v medziach možného“. Totiž aj po dosiahnutí slovenskej štátnosti ostávame v tom istom obkolesení našimi geopolitickými susedmi a musíme chcieť si uchovať aj svoju vôľu po zvrchovanosti, aj svoju potrebnú dávku zmyslu pre paralelnú  a suverénnu koexistenciu. Znovu pripomínam, že práve Slávo Kočtúch zdokumentoval skúsenosti tých rozhľadených slovenských Maďarov, Rusínov a Čechov, ktorí žili počas prvej SR na Slovensku a ktorí otvorene potvrdili svoju osobnú skúsenosť, že sa im lepšie, blahobytnejšie a kultivovanejšie žilo v lavírujúcej malej a územne okyptenej prvej Slovenskej republike, než v susednom „na Veľkouhorsko sa hrajúcom“ horthyovskom kráľovstve, a než v nacistický zošnurovanom Protektoráte. Slovenská vlasť má byť celistvou vlasťou tak slovenskej národnosti, ako s ňou žijúcich národnostných  menšín.  Samozrejme nie tak, že budú slovenské menšiny vnímať svoju sebarealizáciu ako postupné konzumovanie slovenskej suverenity. Naše menšiny sa podieľajú s nami na  slovenskej vlasti a zároveň môžu udržovať živé a nekonšpiratívne vzťahy so štátmi v ktorých ich národnosť ma svoju vlastnú národnú štátnosť. Tento férový vzťah prospieva  ku kohézii Európy. Aj preto, v duchu Kočtúchovho férového európanstva stále myslíme na to, aby sa uchovala  a fungovala vitálna diverzita (rozmanitosť) malých národných štátov v európskom i globálnom univerzalizme. Prejdú časy, a odporcovia mäkkých koexistencií zabudnú na svoju zotrvačnú odcudzenosť od slovenskej štátnosti a dúfame, že  prestane fungovať tiché sprisahanie panhungaristických, pančechoslovakistických a paneurópskych pohrobkov a  sirotkov voči slovenskej štátnosti. Nie sme mankurti – tvory bez pamäti a musíme sa postarať, aby  budúce generácie si uchovávali v pamäti osobnosti, ktoré pomohli k štátotvornej emancipácii aj v Strednej Európe. Ešte stále zotrvačné postoje väčšiny našich masmédií pokračujú buď v škandalizácii tých slovenských a českých osobností, ktoré našli v sebe silu zbaviť sa chronických dominačných a poddanských atavizmov, alebo pokračujú v „sprisahaní ticha“, aby sa na časy vytvorenia dvoch paralelných štátností – slovenskej i českej akosi zabudlo.  Samozrejme nechcem tvrdiť, že muži, ktorí sa zaslúžili o kompromisné vytvorenie dvoch paralelných štátností – slovenskej a českej boli akýsi „naftalínoví svätci“, ktorí nemali  svoje ľudské slabôstky. Reálny svet vytvárajú reálni ľudia. Takýmito reálnymi ľuďmi boli aj vtedajšie slovenské a české reprezentácie.

Treba dúfať, že odporcovia paralelných štátností aj v Česku aj na Slovensku si postupne zvyknú na vzájomnú veľkodušnosť. Doprajme si zrelosť aj slovenskej, aj českej štátnosti. Doprajme aj ostatným národným štátnostiam, aby  spolu s nami budovali vzájomne tolerantnú a žičlivú Európu. Napokon vzájomná trpezlivosť v Európe sa viac oplatí, ako nevraživosť. Bude dobré keď európske prostredie bude pokračovať v kultivácii solidárnych a tolerantných štátov a menej bude poškuľovať po vytváraní „superštátov“. Globálne krízové pnutia ukazujú, že všetky európske národné štáty, ba celá Európska únia i ostatné štáty európskeho kontinentu musia zabrániť šíreniu úpadku. Globálna kríza ukázala , že vlastne všetky štáty Európy a sveta majú svoje slabé až chronický choré miesta. A mali by sa sústrediť na vlastnú terapiu viac, ako na konkurujúce  využívanie cudzích slabostí. Stredná Európa sa opakovane počas 20. storočia ocitla na rozhraní stále sa pohybujúcich a vzájomne súperiacich veľmocenských vplyvov. Musíme sa poučiť z doterajšieho vývoja a musíme miesto súperenia  snažiť sa „vylízať z rán“ ťažkých  dôsledkov nie len dlhočiznej studenej vojny, ale aj z rán globálnej ekonomickej krízy. Miesto hašterivého súperenia bude lepšie paralelnou kooperáciou prekonávať  svoje zaostanie za ostatnými rozvinutejšími časťami sveta a zároveň bude lepšie keď sa vyhneme nákazám, ktoré sa šíria k nám cez bezuzdný špekulačný egoizmus práve z oného rozvinutého sveta. Nemôžeme zabúdať, že ani stredná Európa, ani Slovensko, ani Česko nezavinili globálnu krízu na ktorej dôsledky laborujeme a ešte dlho laborovať budeme. V celom civilizovanom svete rastie vedomie, že neregulovaný konzumizmus nielen prispel k tunelovaniu ekonomického potenciálu sveta, ale aj k tunelovaniu duchovného a etnokultúrneho  potenciálu. Musíme sebe aj svojmu okoliu pomáhať zbaviť sa nadmerného konzumného egoizmu. Ak sa Európa nezbaví svojich hegemonistických atavizmov, tak ju čakajú neisté časy a neistá budúcnosť. Musíme v sebepo vzore Sláva Kočtúcha  -  pestovať také správacie vzory, ktoré zatlačia naše temné sklony k nadmernému sebectvu, k uzurpácii a k parazitizmu a ktoré budú podnecovať  naše svetlé správacie sklony k zvrchovanej   súčinnosti. Tertium non datur.

  

Ing. Augustín Marián Húska, DrSc., emeritný profesor,

Rozvodná 17, 831 O1 Bratislava 37

Mobil 0905 628 031

e-mail : amhuska@gmail.com

 

TOPlist