Založiť webovú stránku alebo eShop
 

Augustín Marián Huska

Nie cetralizácií a koncetracií moci

Vitajte na stránke augustinmarianhuska.wbl.sk v sekcii Nie cetralizácií a koncetracií moci

Úpravu tohto bloku zahájite dvojklikom...

486(ZIS)+              Administratívna stránka: www.augustinmarianhuska.wbl.sk

ZOŠITY INTELIGENČNÉHO SAMIZDATU, (ZIS), Občasník pre kultiváciu spoločenského vedomia. Pre diskusný kruh občianskeho združenia VOZPOLNOSŤ a pre adresátov ZIS spracúva Augustín Marián Huska (amhuska@gmail.com)

Zošit č. 79-80/2012: ANI CENTRALIZÁCIA, ANI KONCENTRÁCIA MOCI VO SVETE A V EURÓPE NIE JE CESTA ZDOKONAĽOVANIA, ALE ÚPADKU

Sme uprostred hlbokej krízovej situácie, v ktorej celá spoločnosť začínajúc “elitami“ a končiac „plebsom“ stráca dôveru v ustálené inštitúcie a ich predstaviteľov. Začínajú sa objavovať všakovakí „liečitelia“, ktorí sľubujú zaručený úspech nimi používaných „medicín“. Bohužiaľ aj terajšie svetové a európske elity  (dominujúce a talentované menšiny) prejavujú zotrvačnosť v ich dominačných manierach a stále hlasitejšie volajú po „radikálnom riešení“  krízy a to vraj najosvedčenejšími metódami, teda metódami centralizáciekoncentrácie moci. Pretože tu ide väčšinou o „falošné lieky“, musíme sa znova a znova vracať k tomu, aby sme dvíhali varovný hlas proti centralizácii a koncentrácii moci ako takej. Takto vnímajme aj opakované varovania uvádzané v týchto zošitoch.  Varovanie treba tým viac zdôrazňovať, čím nástojčivejšie sú výzvy dominujúcich elít. Pripomíname, že v roku 1929 vznikla prvá Svetová hospodárska kríza a do 10 rokov ona vyvolala druhú Svetovú horúcu vojnu. V roku 2007 vznikla druhá svetová hospodárska kríza krachom tzv. hypotekárnych trhov. Už ubehlo 5 rokov a kríza nezaniká, ale sa prehlbuje a rozširuje.  Pred koncom 20 storočia sme síce zažili nevídaný „zamatový koniec“ prvej Svetovej studenej vojny a tak sme sa oddali ilúziám, že už vieme na krízy nájsť aj nekatastrofické riešenia. Avšak otáľavosť pri prekonávaní druhej Svetovej hospodárskej krízy nás núti, aby sme si znova a znova opakovali, že „liečebné metódy púšťania žilou“  a tzv. totálnou redukčnou diétou, boli zlými terapiami v stredoveku.  Hoci centralizácia a centralizmus sa v dnešku vysvetľujú ako mocichtivé maniery štátnych byrokratov, predsa aj v minulosti, aj dnes sú v podstate spojené s vôľou vládnucich elít po moci na všetkých stupňoch tejto moci. Všakovakí vedci zo spoločenských vied vymýšľajú „zdôvodnenia“ centralizácie a koncentrácie moci. Dokonca aj z prírodných vied si vypožičiavajú argumenty, že sám vesmír (hmota a energia vesmíru) sú formované silou rozpínania. Nuž hej, lenže hmota a energia vesmíru práve touto silou sa síce rozpína, ale zároveň sa ako celok rozptyľuje, decentralizuje a dekoncentruje. Všetky mocenské elity síce spriadajú svoje plány centralizácie a koncentrácie moci, ale vesmír ide opačnou cestou – zrýchľujúco sa rozptyľuje. Navyše každá  materiálna moc má tiež svoj životný cyklus. Má svoj začiatok i koniec. Skončil komunizmus a skončí i konzumizmus. Nejde o to do nekonečna predlžovať kómu konzumizmu, ale tvoriť následnícke formačné cykly bez deštrukcii a chaosu. Či sa to niekomu pozdáva, alebo nie, najúspešnejším  polstoročím Európy bol stav po roku 1945. Slovensko síce znova upadlo do provincializmu, ale zažívalo skoro pol storočia konjunktúru. Plánovací dirigizmus síce pretvoril Slovensko na večného subdodávateľa polotovarov, ale zmizol na ten čas prízrak bezrobotia. Svet, Európa a Slovensko napriek hrozivým pretekom v zbrojení a napriek cynický krutej psychologickej vojne medzi dvoma blokmi (Varšavskou zmluvou a Severoatlantickým paktom) nemuselo krvácať vo vojnách.. Totiž napriek zbytočnému plytvaniu zdrojmi na zbrojenie a na psychoteror predsa v Eurázii i Amerike prebiehali veľkorysé plány povojnovej rekonštrukcie. Aj keď rozhodujúce slovo mali centrály blokov (Washington a Moskva), predsa panovala v podstate konfederačná  štruktúra tak  vo východnom , ako v západnom bloku. Hoci  v r. 1971 Nixon uskutočnil veľkú chybu zrušením zlatého štandardu svetových mien, panoval  menový polycentrizmus, ktorý  udržoval vo väčšine krajín meny nad čiarou „ponoru“. Nie je pravda, že „decentralizácia mien“ (konfederatívna paralelnosť mien) bola neefektívna. Naopak šialené „vydávanie nekrytých peňazí“ v USA a v Európe po skončení Studenej vojny ukázalo, že aj dolárová zóna aj eurozóna  boli hlboko kontaminované falošnými (nekrytými) peniazmi v rámci tzv. federatívneho riadenia obehu peňazí. Nekritické preberanie dlhov krachujúcich bánk štátnymi orgánmi v r. 2008-2009 viedlo k „zoštátňovaniu dlhov“ a k „privatizácii špekulačných ziskov“. Treba sa vrátiť k dislokovanému riadeniu (decentralizácii) s právom paralelných (aj nadštátnych aj štátnych a regionálnych platidiel vrátane regionálnych rozvojových dlhopisov. Nie „ordinovaná hladovka“, ale obnova najmä regionálnych rozvojových programov musí obnoviť nové, hlavne lokálne pracovné príležitosti. Treba paralelnou decentralizáciou  tvrdo regulovať technologické inovácie tak, aby miesto energeticko-materiálnych plytvavých technológií sa stimulačne podporovali len miniaturizované technológie  (nanotechnológie, IT- , biotechnológie a recyklačné technológie.). To si samozrejme vyžiada nové typy kooperačných reťazcov ktoré dovolia združovať verejné a súkromné záujmy podľa transparentných a regulovateľných schém. Pochopiteľne treba na všetkých úrovniach (lokálnej regionálnej, štátnej a medzištátnej) ustrážiť dôsledné dilatovanie sveta legality a ilegality, redukovanie špekulačných štruktúr, regulované zdravotníctvo a nové formy výskumno-vedeckých parkov ako servisov súkromnej i verejnej hospodárskej sféry. Od všetkých úrovní treba vyžadovať, aby mali naporúdzi aj scenáre krízového riadenia (plány B), ktoré rámcovo budú špecifikovať, kedy a v ktorých mimoriadnych situáciách možno využívať centralizovaný a koncentrovaný zásah a to vždy len na obdobie krízy. Práve postupné budovanie udržateľnej ekonomiky "zdola na hor" umožňuje, obnoviť fungovanie lokálnych a kooperačne previazaných podnikateľských iniciatív a postupné vytesňovanie ilegálnych, korupčných, mafióznych až kriminálnych štruktúr. Treba vyvíjať tlak aby všetky legitimované autority sa prihlásili k  „novej hygiene spravovania trhov“. To nepôjde bez mravnej hygieny. Musíme redukovať rozdiely dynamiky rastu, avšak nie centralizáciou mien , lež paralelným ozdravovaním dolárovej zóny i eurozóny a povolením ďalších paralelných mien. Straty z krachov finančných trhov vyvolaných tlačením nekrytých dolárov a Euro desať násobne väčšie, ako zisky zo zníženia transakčných nákladov centralizáciou mien. Navyše musíme sa stávať aj trpezliví, aj dôslední, lebo správacie atavizmy sú vo všetkých nás, nie len v top-politikoch, top-manažéroch a top-administrátoroch. Totiž najnovšie výskumy individuálneho i skupinového a masového správania (antropologického behaviorizmu) potvrdili, že v našej fylogenetickej i ontogenetickej pamäti máme uložené správacie „vzory“, ktoré nemožno „vykastrovať“. Možno iba neutralizovaťtemnésprávacie predispozíciezušľachťovaťsvetlé správacie predispozície“. Všetci máme obrazne povedané v sebe aj „vnútorných démonov“, aj „vnútorných anjelov“. Problém je v tom, že treba sa naučiť „udržať na reťazi“ vnútorných zloduchov a podnecovať vnútorných dobrodejov. Behavioristi hovoria, že práve „mravná hygiena“ (máme ju napríklad v našom zdedenomľudovom kresťanstve“) musí nám pomáhať každý deň. Ako sa každý deň staráme o telesnú hygienu, tak isto sa musíme starať aj o našu „mravno-duchovnú hygienu“. Tak ako nestačí byť len „nedeľným kresťanom“, tak nestačí byť len „nedeľným sebakritikom“. Zároveň nesmieme prepadnúť vo vzťahu k slovenskej spoločnosti do malodušnosti. Sme síce malé spoločenstvo, malý, vytunelovaný a doráňaný štát, ale nevzdajme sa našej občianskej angažovanosti. Neváhajme povedať svoju varovnú mienku ku všetkým centralizmom či už ide o bratislavocentrizmus, pragocentrizmus, bruselocentrizmus a washingtonocentrizmus, alebo moskvocentrizmus a pekingocentrizmus. Náš pozemský život žijeme v rozpätí nášho životného cyklu a nemôžeme súhlasiť, aby sme sa v ňom vzdali „svojej ľudskej, občianskej a štátnej svojprávnosti“. Nejde pri tom, len o ekonomické, ale aj o národné, a duchovné hodnoty.  Pre slovenských občanov nemôže byť ľahostajné, aby o tom či na našej "dvojeurovej minci“ je svätožiara a kríž okolo hláv našich vierozvestov rozhodovali nejakí osvietenskí centristi v Bruseli. My sme žiadnymi podvodmi sa „neprešmykli“ do Eurozóny. My sme si vybudovali konvertibilnú menu  doslova od nuly, keď sme v r. 1990-1992 stratili nie len 85 % nášho odbytového priestoru rozpadom RVHP, ale vydreli sme svoj vstup na západné trhy aj po ruinovaní nášho ťažkého a zbrojného priemyslu. My sme do Eurozóny doniesli našu konvertibilitu. My vieme  akou vysiľujúcou a odriekavou cestou sme prešli. Naše kompetencie sú naše kompetencie a resuscitácia našej spoločnosti musí byť v našej existenčnej právomoci. Všetci slovenskí občania sa za posledné desaťročia presvedčili, že „vákuovanie duchovno-mravnej skúsenosti“ ktorú uskutočňujú mágovia globálneho politického marketingu spôsobili, že sa vytratili mravné koridory a že človek nebol konzumným ošiaľom oslobodený, ale ujarmený neustálou  reklamnou manipuláciou. My, slovenskí občania sme  nie existenční bezdomovci. Naším inštitucionálne legitimovaným domovom je aj Slovensko, aj Európa, aj euroatlantická hemisféra. My sa pochopiteľne zodpovedne hlásime k ľudskému údelu v ktorom sme počas evolúcie zbierali nie len skúsenosť zdokonaľovania našich inštinktov,  ale sme aj v živočíšnej perióde „rozum brali“ (múdreli). Už vyše milióna rokov sme „kultivovali“ aj našu reflexívnu, sebakritickú, až duchovnú skúsenosť a  sami seba sme pochopili, ako „rozumných tvorov“ („homo sapiens").  A pripomeňme si, že už skoro stotisíc rokov sa síce krivolako, ale stále výraznejšie vnímame, ako rozumne rozumní ľudia („homo sapiens sapiens“).Takto nad našou živočíšnou sférou vznikla a rozrôznila sa aj „sféra ľudí“ (antroposféra) a usalašili sme sa nie len v biosfére , ale aj v noosfére (v sfére abstraktného a teda metafyzického  myslenia). Musíme si však uvedomiť, že evolučný čas vývoja „biosféry“ bol neskonale dlhší a teda musíme rátať s tým, že do výkonov „antroposféry“ a „noosféry“ stále intervenujú zotrvačnosti biosféry a teda musíme realistický rátať s tým, že „intervencie staršej inštinktívnej sféry“ sú často kolidujúce, škodlivé a barbarizujúce. Mocenské elity  síce dokážu zatieniť pred verejnosťou mnohé zo svojich praktík, ale diskrétnosť pre nich tiež nie je zaručená. Aj najtajnejšie archívy sa čas od času „odtajňujú“, aj keď nie úplne. Vo všetkých častiach sveta krízový čas vyplavuje defraudačná kauzy. Ako svedčí kauza „Gorila“ neobišlo to ani Slovensko. Globálne a kontinentálne kauzy a krachy sú však biliónové. Svetová  verejnosť už tuší , kto sú tí „globálni nositelia moci“, a čo všetko „stvárajú“.  Mnohí z plebsu sa síce cítia „bezúhonní“, ale keby sa ocitli v štruktúrach moci nemajú zaručenú svoju „oderuschopnosť“ voči príležitostiam moci. Všetci vo svojom dedičnom pamäťovom vybavení nesieme túto fylogenetickú (druhovo vrodenú) predispozíciu k dominujúcemu sebectvu. Jeden zo spoluzakladateľov evolučnej genetiky Ernst Häckel už v polovici 19. storočia definoval pravidlo, ktorému „vďačíme“ za „dvojznačnosť“ nášho dedičného ukotvenia tak v „temných“, ako vo „svetlých“ správacích vzorov. Pravidlo znie : „Ontogenéza“ (t.j. každé individuálne bytie od zrodu po skon) „je večne rekapitulovanie fylogenézy“ (t.j. vývoja každého živého druhu). Häckel bol síce zaťatý odchovanec osvietencov a bol tým čomu sa hovorí „bojový bezbožník“. Tak veril „vede“, že nenávidel tzv. duchovnú skúsenosť a považoval ju za koreň všetkého zla. Nuž „bojový ateista“ Häckel, len zabudol, že aj prírodné vedy sú len racionálne štruktúrované ľudské skúsenosti“, ktoré tiež korenia v inštinktoch egoizmu. Aj Häckelov „bojový ateizmus“ bol len súčasť toho „osvietenského kŕča“ voči všetkému čo len trocha nadbiehalo metafyzike. Protináboženský kŕč“ ľudstvo podedilo z obdobia „renesancie“. Bohužiaľ mnohí z moderných ľudí si doteraz nestačia uvedomiť, že laicizované postkresťanskéliberalizovanieneuvoľňuje len cenné ideomotorické dispozície, ale aj dravý egoizmus , uzurpáciu a parazitizmus mocibažných. Práve súčasná slovenská, európska, atlantická i globálna verejnosť je svedkom toho, že „liberalizmus“ je t.č. nástroj uzurpátorov, ktorí deštrukciou náboženskej morálky otvorili cestu tej „temnej“ časti našej pamäťovej predispozície, ktorá  nivočí symbiózu, altruizmus a solidarizmus a nahrádza ho dravým uzurpátorstvom. Každý kto sa dostane do mocenskej štruktúry  má viac vybudenú časť egoistických a uzurpačných sklonov. Číňania si mysleli, že keďže sú „stredom sveta“ a ich vládca je „synom nebies“ tak verili, že sú automatickí „vyvolení“, to isté v určitej obmene si mysleli Súmeri, Asýrčania,  Babylončania, Egypťania, Mínojci, Gréci, Rimania a Hebreji voči „barbarom“ a neskôr kresťania voči „pohanom“. Príchod monoteizmu však pomohol využiť  situáciu bezvýchodného krachu otrokárskych despócii, k postupnému gradualizmu od pohanského hedonizmu otrokárov k poľudšťujúcim civilizáciám voči „božím deťom“ a teda bratom a sestrám v Kristu“. Avšak tým, že sa aj kresťanský stredovek nedokázal úplne imunizovať od uzurpačného sklonu tak svoje objaviteľské cesty v atlantickej i pacifickej hemisfére zviedli ho k tomu, že cez koloniálny imperializmus  opakoval  bludnú cestu otrokárskych despócii staroveku. Je šťastím v nešťastí, že ľudová kresťanská inercia  cez šoky reformácie a antireformácie dokázala sa postupne vracať počas krízy k poznaniu, že našimi nepriateľmi sú predovšetkým nie vonkajší démoni, ale „vnútorní démoni“ egoizmu, uzurpácie a parazitizmu. Preto cez obnovovanie tradícii viery sa kresťanstvo na konci novoveku učilo znova pokore, sebakritike a reflexii i kontemplácii. Tieto návraty odklínajú svetlé stránky nášho kresťanského dedičstva ktoré spočíva v symbióze, altruizme, solidarizme a teda v ekumenizme.  Musíme sa vrátiť k ochrane očistenej katolíckej univerzality, očistenej ortodoxie a očisteného protestantského  partikularizmu, ktoré vracajú celý očistný prúd ku Kristovým stimulom chrániť „boží ľud“ putujúci priestorom a časom. Naše prihlásenie sa k resuscitovanej tradícii obnovuje slovenský duchovnomravný potenciál a zároveň chráni celú etnodiverzitu cez pestovanie vlastnej štátnosti i akceptovanie kooperatívnej súčinnosti s inými etnikami. Tak ako biodiverzita zachraňuje biouniverzalitu, tak aj etnodiverzita zachraňuje antropodiverzitu.  Synergia etického a etnického princípu obrodzuje funkcionalitu národných štátností a v tom aj slovenskej národnej štátnosti - a tak slovenskou revitalizáciou pomáhame  revitalizovať aj imunitný systém európanstva i ľudstva. Musíme veriť v ľudského génia, ktorý napriek tomu, že ľudská minulosť vystupuje z temnej „džungle boja všetkých so všetkými“ predsa hľadá svetlé smerovanie k Dobru, k sebaprekročovaniu, k solidarite a bratskej i sesterskej družnosti. K vôli tomu však, aby sme neboli jednostranní, nesmieme zabúdať  na ľudové porekadlo, že „pýcha peklom dýcha“. Sme síce hrdí nositelia našej slovenskej štátnosti i kresťanskej denominácie, ale aj naše kresťanstvo neraz zlyhalo. Sme síce hrdí nositelia našej etnogenetickej slovenskej dávnovekosti, ale nesmieme zabúdať, že sme neraz nerozpoznali rozdiel medzi statusom vazala (zaviazaného aj za napomáhaniu k dobru nášho širšieho okolia) a statusom „lokaja“, či „honelníka“, alebo „zbrojnoša“ cudzích záujmov a tak sme pracovali proti vlastnej identite. Práve fakt, že ľudstvo ako celok narazilo na limitnosť globálnych zdrojov nás musí viesť k úplnému prebudovaniu nášho správacie archetypu, ktorý svoje dobro hľadá v synergii (súčinnosti) s ostatnými blížnymi. Musíme aj susedom : Viedni, Prahe, Varšave, Budapešti, Berlínu, Bruselu, Washingtonu, Moskve i Pekingu opakovať, že chceme solidárne pomáhať revitalizovať hospodársky metabolizmus, ale bez straty lokálnych, regionálnych a národných kompetencii. Všetky krízové centralizačné opatrenia môžeme akceptovať len na krátku a dočasnú dobu. Ani superštát, ani centralistický a koncentrický model nie sú naše priority. Kvôli pochopeniu, že liberalistický, neoliberalistický a neokonzervatívny fundamentalizmus euroantlantizmu nie je len výmysel dnešných mocenských elít, tak v nasledujúcom  Zošite uvedieme prehľad historických i aktuálnych výrokov osobností Európy, západnej i pacifickej hemisféry,  ktorých slová potvrdia, že temné správacie sklony moci sú trvalou hrozbou a výzvou k sebazdokonaľovaniu a sebaprekračovaniu všetkých a všade.

Poznámka: Po prečítaní Zošitu recyklujte ho u svojich známych, prípadne odporúčajte im vyhľadať internetovú stránku: www.augustinmarianhuska.wbl.sk

TOPlist